Podobá sa na karfiol, no namiesto bielych pevných oblakov má strapaté a hebké nerozvinuté púčiky. Je zelená a na tanieri sa preto skvelo vyníma. Práve sa  začína jej sezóna, ktorá sa potiahne až do októbra. Ukrutne zdravá brokolica. 

Čistý biely tanier. Možno hlboký. A na ňom tri či štyri biele kopce posypané škoricovohnedou posýpkou. Chytíme do ruky nôž a jednu z tých mäkkých oblín rozpolíme. Odhalí sa karmínové srdce – jahoda a pustí pod seba potôčik čerstvej krvi. Máme tu leto.

Voňal po nej celý hárem v paláci Topkapi, milovala ju Mária Antoinetta a Marcel Proust ju určite zacítil v madlenke, pomocou ktorej sa snažil nájsť stratený čas. Voda z pomarančových kvetov dodnes opantá každého, kto sa k nej čo i len priblíži.

Malé okrúhle lístky na kratučkej stonke s korienkom. Keď ten jeden trpasličí trs podržíme v ruke, vyzerá ako utešená zelená kytička. A vo vrecku ich vždy máme minimálne štyridsať. Valeriánka poľná, niektorí ju volajú poľný šalát alebo jednoducho poľníček.

Jedna z najdôležitejších potravín, ktorá sprevádzala a čiastočne aj formovala celú našu civilizáciu. Je matkou tisícky iných maškŕt a základných surovín v kuchyniach od Ázie až po Ameriku. Vyzdvihované, opradené mýtmi aj zatracované, no stále prítomné – mlieko.

Sezóna medvedieho cesnaku sa pomaly končí, no netreba si hneď zúfať. Ak totiž neprestaneme chodiť do lesa, možno natrafíme na skutočný poklad. Môžeme totiž nájsť prvú jarnú hubu, skutočnú pochúťku nad pochúťky, naozajstný skvost. Volá sa smrčok obyčajný.

Žijeme dobu konšpiračnú. Všade, kam sa človek pozrie, samé fantastické príbehy plné zloduchov, ktorí to tu celé majú pod palcom. Sedia za prestretým stolom a dumajú, či radšej vakcinovať alebo práškovať. Všetečnejších čitateľov možno zaujíma, čože majú na tom stole. Nuž, jednoznačne glutaman.

Na prvý pohľad nič zvláštneho, obyčajná posekaná tráva. Tvarovo niečo medzi špenátom, mangoldom a púpavou. No keď si ho dáme do úst, ihneď pocítime, ako nám zrazu začne od kyslosti tvrdnúť sánka. Tak ostro chutí šťaveľ, štiav či kyslička.

V súčasnom kulinárskom svete vládne nový ošiaľ. Siahať výhradne po lokálnych surovinách vymysleli už slow-foodisti, no tento trend pokračuje v hľadaní naozaj unikátnych miestnych chutí, ideálne, keď sú aj tradičné. Skorá jar je pre ne u nás ako stvorená.

Máme tu posledné pôstne pokušenie. Nenápadné, zakrádajúce sa, no o to silnejšie. Nie je z mäsa, nie je to ani sladká maškrta. No aj tak dokáže spustiť bezuzdné záchvaty obžerstva. Čo takto otvoriť polkilové vrecko oravských korbáčikov, hm?