Podľa všetkého je uholným (základným) kameňom európskej kultúrnej tradície, predchodcom všetkých syrov. Biela kompaktná tehla, ktorá v Grécku nesmie chýbať v žiadnom šaláte. No nielen tam. Nátierky, plnky, koláče. To všetko dokáže obhospodáriť legendárna feta.

Je taká známa, že ju ponúkajú skoro úplne všade. Kde podávajú pizzu, určite majú na lístku aj túto omáčku k cestovinám. Celý svet ju volá bolonská a podáva ju so špagetami. Pýtajte si ich v Bologni. Spoznáte, čo je to talianska nátura.

Ak na nás niečo naozaj vyskakuje z každej konzervy, lesklého čokoládového obalu či chladničky, nie je to celebritka našej európskej periférie, ale – čuduj sa svete – jedna nenápadná a do osemnásteho storočia nami pomerne málo preskúmaná strukovina. Volá sa sója.

Podobá sa na karfiol, no namiesto bielych pevných oblakov má strapaté a hebké nerozvinuté púčiky. Je zelená a na tanieri sa preto skvelo vyníma. Práve sa  začína jej sezóna, ktorá sa potiahne až do októbra. Ukrutne zdravá brokolica. 

Čistý biely tanier. Možno hlboký. A na ňom tri či štyri biele kopce posypané škoricovohnedou posýpkou. Chytíme do ruky nôž a jednu z tých mäkkých oblín rozpolíme. Odhalí sa karmínové srdce – jahoda a pustí pod seba potôčik čerstvej krvi. Máme tu leto.

Voňal po nej celý hárem v paláci Topkapi, milovala ju Mária Antoinetta a Marcel Proust ju určite zacítil v madlenke, pomocou ktorej sa snažil nájsť stratený čas. Voda z pomarančových kvetov dodnes opantá každého, kto sa k nej čo i len priblíži.

Malé okrúhle lístky na kratučkej stonke s korienkom. Keď ten jeden trpasličí trs podržíme v ruke, vyzerá ako utešená zelená kytička. A vo vrecku ich vždy máme minimálne štyridsať. Valeriánka poľná, niektorí ju volajú poľný šalát alebo jednoducho poľníček.

Jedna z najdôležitejších potravín, ktorá sprevádzala a čiastočne aj formovala celú našu civilizáciu. Je matkou tisícky iných maškŕt a základných surovín v kuchyniach od Ázie až po Ameriku. Vyzdvihované, opradené mýtmi aj zatracované, no stále prítomné – mlieko.

Sezóna medvedieho cesnaku sa pomaly končí, no netreba si hneď zúfať. Ak totiž neprestaneme chodiť do lesa, možno natrafíme na skutočný poklad. Môžeme totiž nájsť prvú jarnú hubu, skutočnú pochúťku nad pochúťky, naozajstný skvost. Volá sa smrčok obyčajný.

Žijeme dobu konšpiračnú. Všade, kam sa človek pozrie, samé fantastické príbehy plné zloduchov, ktorí to tu celé majú pod palcom. Sedia za prestretým stolom a dumajú, či radšej vakcinovať alebo práškovať. Všetečnejších čitateľov možno zaujíma, čože majú na tom stole. Nuž, jednoznačne glutaman.