Rozbehla sa bookovacia sezóna. Alebo bukovacia? Poslovenčene vyzerá toto slovo smiešne, hlavne ak bukujete niečo dubové. Terminologicky to pripomína drevospracujúci priemysel, pričom však ide o priemysel hudobný. Mám rád spojenie hudobný priemysel, hlavne keď si predstavím naše poľnohospodárske reálie. Som v Londýne, chodíme po agentoch a po koncertoch. Dejú sa fantastické veci, každý večer tu hrá toľko kapiel ako v Bratislave za pol roka a to tu nemajú tak perfektne dotovanú kultúru.

Som v Skopje. Pozval ma sem na konferenciu PIN Login, šéf Password production. Myslím, že už z uvedeného je jasné, že Macedónci sú vtipní ľudia, teda niektorí, ako napokon všade na svete. Login je promotér, ktorý na Balkán doviezol plno veľkých a malých mien, Macedónec, ktorý vyštudoval albánčinu a keď jeho krajania protestovali proti albánskej ilegálnej univerzite, on sa na ňu prihlásil. Najskôr mu však museli jeho albánski kamaráti vymyslieť odbor, ktorý by mohol študovať, s maľovaním ani politkou nepochodil, ale odbor žurnalistiky mu vedeli založiť za deň. Keď sa vrátil zo svojho jediného študijného dňa, čakalo ho pred domom dvadsať naštvaných Macedóncov, nadávajúcich na paralelné albánske školy. Login k nim prišiel a nechal kolovať jeho práve získaný index.

Konferencia v Hamburgu. Mladý prednášajúci z univerzity prednáša festivalovým promotérom, čo je pekná zmes ľudí, zväčša nadšencov rôzych hudobných a módnych smerov všetkých generácií . Vedec je presvedčivý, aj keď mi trochu prekáža také to potvrdzovanie úplných samozrejmostí po každej druhej vete... „am I right?“... tajomné ticho, až kým sála nezabručí rozpačité polozborové „yes“. Tajomný výraz nasvedčuje, že príde niečo veľké.

Každý týždeň si dávam záväzok, že tieto stĺpčeky budem písať skôr. Každý týždeň napokon píšeme dvaja – ja a môj priateľ časový stres. Každý týždeň zažívam v piatok okolo obeda jemné chvenie v žalúdku, večer sa mi už trasie aj dvanástorník (aj keď neviem, kde je). Každý týždeň majú na mňa grafici ťažké srdce, údajne niekedy nešetria na moju adresu ani riadnymi vulgarizmami, ku mne sú ale vždy milí. Každý týždeň mi Juraj Kušnierik posiela sms už vo štvrtok (Miško, píšeš?), potom v piatok (Nezabudni na ušiská), ešte mi aj zavolá.

Uplynulý týždeň radím medzi mimoriadne poučné obdobia, keď aj my, ľudia po štyridsiatke, zisťujeme zas a znova, ako málo vieme o svete. Nedeľa. Pochod slušných ľudí. Páči sa mi to označenie, so slušnosťou je to podobné ako s múdrosťou, každý si totiž myslí, že jedného i druhého má oproti druhým viac. Už vieme, že do kategórie slušný človek sa dostanete, ak máte nepríjemných susedov, to z vás robí niečo viac a môžete sa spojiť hoci aj s fašistami, stále ste dobrý a slušný občan. Ešte dane, treba platiť dane, to z vás tiež robí slušného človeka, to nič, že dane platia aj mafiáni, sú to zaiste slušní ľudia.

Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.

Bol som v Grécku. Poučený mienkotvornými médiami i paňou z autobusu, ktorá takmer celú cestu z Modry nadávala na obyvateľov tohto sympatického štátu, som sa rozhodol, že budem pozorovať, ako to vyzerá v praxi. A skutočne. Gréci sú tuční a popíjajú kávičku. Tak by sa dala zhrnúť predstava serióznych i bulvárnych médií, a je to tak aj v realite. Posedávajú pri mori. Aj to je pravda. A my im posielame na toto všetko peniaze. No hrôza. Aj autá tam furt chodia a dokonca aj eskalátory v metre. Tak vyzerá kríza? Super, už sa na tú krízu tešíme, čo?

Hnutie pank zohralo v živote spoločnosti epochálny význam. Ja mám pri tomto slove takmer vždy ako prvú pred očami scénu zo štadióna Pod Sokolicami, rok 1999. Kráčam hrdo po ploche, keď narazím na pankáčsky párik. Mal som s nimi vždy len dobré skúsenosti, pousmejem sa na chalana a ten spustí, div ma slovami nezabije... sťažuje sa na záchody... ako si to predstavujem, urobiť festival a mať „zasrané“ záchody... a málo spŕch... jeho dievča má „krámy“...jedny sprchy v tribúne štadióna?!? ... kričí, ziape... a ja sa ospravedlňujem, vravím si „má pravdu“... hanbím sa ako pes.

Americké voľby ma ako prívrženca republikánov potešili. Za utešenú konzervatívnu hodnotu totiž na rozdiel od niektorých pomýlencov v našich radoch považujem rešpekt k menšinám, niečo, čo nám šikovne ukradli americkí demokrati a európski liberáli, ale to nevadí, veď napokon aj oni môžu niekedy priniesť niečo osožné. Výsledok nechajme výsledkom, americký dom je hádam postavený natoľko pevne, že nech Barack urobí čokoľvek, vydrží.

Reeperbahn 2012. Festival v Hamburgu, kde je medzi veľa klubmi a divadlami aj dosť sexshopov a bordelov. Kedysi to bolo vnímané asi naopak, teraz sa aj vďaka tomuto festivalu táto čarovná časť mesta stáva čoraz známejšou aj medzi súčasnými muzikantmi... ááá, zvolá znalec, veď tak to bolo vždy, veď práve tu začínali The Beatles. A keď si pozriete vývesku maličkého klubu a vidíte, kto všetko tam hral, tak vám je jasné, že podobných beatlesáckych príbehov sa tu odohralo niekoľko. Niečím ma to fascinuje – ako dokáže more či veľká rieka zamiešať charakter mesta, ako sa v štvrtiach s najhoršou povesťou, ktoré by mnohí moralistickí buldozéristi najradšej zrovnali so zemou, stretáva celý svet, ako sa tam okrem vykričaných podnikov vytvárajú divadlá, kabarety, galérie, ako tam vidíte tie najsmutnejšie i najúžasnejšie veci, ktoré sprevádzajú ľudstvo.