Slovenský hraný film je – v produkčnom kvantitatívnom zmysle – v relatívne dobrej kondícii, ak zoberieme na porovnanie do úvahy obdobie pred rokom 2011. A dvíha sa aj kvalitatívne.

Predstavte si, že prídete na nočnú šichtu, očakávate, že bude celkom pokojná, veď aká by už len mohla byť v malom nevábnom hoteli na úplnej periférii. Mimo sezóny.

Vladimíra Sorokina si dovolím predstaviť len krátko: To je ten, čo napísal Opričníkov deň (a desiatky ďalších románov, noviel, poviedok, filmových scenárov, divadelných hier, trilógiu, operné libreto). V slovenčine či češtine vyšlo viacero jeho kníh (v iných jazykoch ešte oveľa viac), naposledy minulý rok v Česku novela Vánice.

Koniec 19. storočia. Paríž. Edouard Manet maľuje dámy v pánskej spoločnosti a varieté Folies Bergere; Edgar Degas nahé, umývajúce sa dievčatá; Toulouse-Lautrec obrázky z kabaretu Mouline Rouge, toho nalešteného a svietivého, ale aj toho nadránom trochu unaveného.

Svet je zvláštne zariadené miesto. Ľudský život je zvláštny jav. Človek má telo. A má dušu. Tiež rozum. Sny. Predstavy. Rebríček hodnôt. Ciele. Vzťahy. Okolnosti a okolie. Atď.

Marc Forster (1969) je hollywoodsky režisér, o ktorom sa zvykne hovoriť, že je všestranný. V tom dobrom zmysle slova. Má za sebou minimálne dva zapamätateľné filmy – celkom rozdielne. Prvý je Hľadanie Krajiny-nekrajiny (2004), krehký, zdravo romantický príbeh o Jamesovi Barriem (Johny Depp), literárnom stvoriteľovi jednej z najslávnejších rozprávkových postáv, autorovi príbehov o Petrovi Panovi.

Hoci je film Viditeľný svet celovečerný hraný debut Petra Krištúfka (1973), jeho autor nie je v slovenskej kinematografii (a takisto ani literatúre) nijaký nováčik. Venuje sa dokumentaristike, stredometrážnej filmovej tvorbe a aj tej televíznej. Zväčša ide o to, čomu zvykneme hovoriť autorské projekty.

Vyzerá to na prvý pohľad ako nemé – ale nie je, aspoň nie v zmysle nevypovedajúce. Je to čiernobiele – ale zároveň veľmi farbisté. Pôsobí to ako staré – ale je to celkom nové.

Margaret Thatcherová a Meryl Streepová. Prvá z nich od konca päťdesiatych rokov stúpala po politickom rebríčku britskej Konzervatívnej strany, až kým sa v roku 1979 nestala na viac ako dekádu silnou predsedníčkou vlády, prvou ženou v tomto úrade.