Nepálska muzika nie je len o tradičných bubienkoch, flautičkách a husličkách. O tom, že tu fičí aj tvrdý rock, sa presvedčili tisíce ľudí, keď videli mojich Nepálcov hrať na nedávnej šnúre po Slovensku. Starý rock je vlastne hudba, s ktorou sa tu práve príchodzí turista stretne najskôr, keď vhupne do jednej z desiatok rockových krčiem v centre Káthmandu alebo Pokhary. Vojde tam preto, že začuje hrať starých Floydov, Zeppelinov, AC/DC, Boba Marleyho, ale aj novších Radiohead či Adele. Všetky kapely hrajú ten istý výber, asi sto pesničiek, a takmer všetky ich hrajú rovnako. Po roku či dvoch prestane do týchto krčiem chodiť, lebo už nemôže počuť Creep či Stairway to Heaven. Vtedy začne rozmýšľať, či tu vlastne existuje kvalitná pôvodná tvorba.

Brodíme sa asi už cez druhú rieku a nad hlavami nám prefičí asi siedma helikoptéra. Nevezie ranených, nevezie pracháčov, ktorým sa nechce trekovať, vezie dôležitých buddhistických lámov. Dôležité prevtelenia z celého sveta dostali pozvánku na tento festival, ktorý sa v kláštore Shey Gompa v západnom Nepále, v regióne Dolpo, vo výške 4 100 metrov koná raz za dvanásť rokov. A pozvánka zahŕňa transport vrtuľníkom. My šliapeme ako magori už skoro týžneň. Nie sme dôležité prevtelenia, len banda zvedavcov bez pudu sebazáchovy.

Na hornej časti okenného rámu je pribitý klinček. Na ňom je zavesený špagátik a na ňom visí priehľadné igelitové vrecko naplnené vodou. Doplna. Hompáľa sa popred okno ako jediná dekorácia v miestnosti. Na nátlak mojich turistov sa pýtam majiteľa hotela, čo to je. „To je proti muchám," vraví. Proti muchám? Vrecko s vodou? Rozmýšľam, ako to preložím mojim turistom z nepálčiny. To mi aj tak neuveria. A tak sa pýtam na princíp fungovania. „Keď priletí mucha, povie si: Óch, aké veľké jazero! – a odletí preč."

Mnohí z vás čitateľov týždňa sa na základe mojich článkov rozhodli podporovať nepálsky sirotinec Happy Home. V minulom svojom článku som písala o tom, ako sme zistili, že deti boli týrané a zastrašované. Viac o tom hovorím vo videu, ktoré nájdete na stránke týždňa. Keď som písala svoj posledný stĺpček, akurát som bola na ceste do Nepálu. Bolo to najťažších 6 dní mojho života.

Môj šerpa Chatur bol vždy veľká kopa šťastia. Večne vysmiaty, niesol šialene ťažký náklad a do toho pofajčieval a vtipkoval s mojimi turistami. Dnes večer na treku si s ní­m začali debatu – v Nepále veľmi neobvyklú – o sexe. Či teda majú tí­ naši Nepálci sex pred svadbou, alebo nie, či pociťujú lásku a prí­ťažlivosť k žene, ktorú im niekto vybral a oni ju vidia až krátko pred svadbou...samozrejme, tieto otázky sú úplne opodstatnené – je to úplne iná kultúra a našincovi sa rozum zastavuje nad pomyslení­m že by prvýkrát mal sex až cez svadobnú noc a najmä, že by mal prežiť život so ženou, ktorú si sám nevybral...

Asi si väčšina z vás nedokáže predstaviť, čo je to existovať takmer tri týždne bez teplej sprchy. A existovať bez nej v Himalájach na konci novembra. Aj keď väčšina minihotelíkov na treku okolo Annapurny sľubuje „hot shower 24 hour" márne vysvetľujem svojim turistom, že je to „poloodrb“ a znamená to, že prevádzkar má jeden minipidi solar panel a teplú sprchu schytajú maximálne tak prví traja ľudia, čo prídu, a aj to len pred treťou hodinou, kým ešte svieti slnko. Ja už som sa tými rokmi tu naučila neumývať. Čovek, ktorý sa chce v Himalájach stále umývať, zaručene ochorie. Či už mu ide teplá voda, alebo nie. Týždeň vydržím v pohode, merino vlna nesmrdí a prach sa dá oprášiť.

Písalo sa o tom, vedelo sa o tom, išlo to postupne, ale aj tak to prišlo ako jasná rana z neba.

Chcela by som byť matkou. Zatiaľ som však len matka Dorota (titul matky Terezy prenechávam svojej sestre…) Moje nepálske deti ma volajú Fulmaya auntie, a ja sa bojím že aj o tento titul prídem. Včera sa nám podarilo zachrániť ďaľších dvoch chlapcov zo sirotinca, v ktorom nie je veľa vecí v poriadku. Našli sme ich mamu a od zajtra budú chodiť do novej internátnej školy v blízkosti bydliska ich mamy, ktorú po mnohých rokoch budú môcť vídať.

Sú všade okolo nás. Lákajú nás, pokúšajú a nakoniec neodoláme. GPS-ky, tablety, smartfóny, motorky, nožíky, ďalekohľady, počítače, foťáky... No skrátka, všetky tie hračky pre chlapcov, na ktoré má približne 0,001 percenta žien slabosť tiež. A že práve ja musím patriť medzi nich. Že práve ja musím míňať prachy na súpravu nástrojov, aby som sa potom mohla vŕtať v trabante. Že ja sa musím vždy zastaviť pod tými schodmi v auparku, kde maju GPS-ky, len aby som tam strávila pol hodiny a potom odišla naprázdno do obchodu s nožíkmi, plného úchylov v army handrách, obdivujúcich pár vysoko nacenených ostrých čepelí.

Vyrážam na výlet svojich snov. Vyrážam do neznáma a nebojím sa, lebo tá neznáma zem mi vŕta hlavou už 5 rokov. Keď som prvýkrat videla film Himalaya, rozhodla som sa ostať v Nepále a ísť tam, kde zastal čas, kde je len to, čo si ľudia vypestujú, vyrobia alebo vymenia za soľ. Tam, kde sú karavany jakov, domčeky z kamenia bez okien a kde ženy nosia v ušiach veľké tyrkysové náušnice. Tam, kde ešte stále existuje mystické šamanistické náboženstvo Bon, ktoré s príchodom buddhizmu v Tibete celkom zmizlo. Zachovalo sa však tu, v zázračnej zemi Dolpo.