Na prvý pohľad nič zvláštneho, obyčajná posekaná tráva. Tvarovo niečo medzi špenátom, mangoldom a púpavou. No keď si ho dáme do úst, ihneď pocítime, ako nám zrazu začne od kyslosti tvrdnúť sánka. Tak ostro chutí šťaveľ, štiav či kyslička.

V súčasnom kulinárskom svete vládne nový ošiaľ. Siahať výhradne po lokálnych surovinách vymysleli už slow-foodisti, no tento trend pokračuje v hľadaní naozaj unikátnych miestnych chutí, ideálne, keď sú aj tradičné. Skorá jar je pre ne u nás ako stvorená.

Máme tu posledné pôstne pokušenie. Nenápadné, zakrádajúce sa, no o to silnejšie. Nie je z mäsa, nie je to ani sladká maškrta. No aj tak dokáže spustiť bezuzdné záchvaty obžerstva. Čo takto otvoriť polkilové vrecko oravských korbáčikov, hm?

Priateľstvo vysokej kuchyne s vysokým umením bolo vždy veľmi silné a oboma smermi mimoriadne obohacujúce. Najmä v prípade hudobného divadla. Tí korpulentní tenori a obalení dirigenti museli predsa niekde k tým pupkom prísť. Málokto však tak ovplyvnil kuchárske umenie ako Gioachino Rossini.

Prinesú ju buď v keramickej miske alebo rovno naservírovanú na tanieri. Šťavnatú kocku, podobajúcu sa na talianske lasagne, no naozaj len z diaľky. Len čo sa dostane pod nos, rázne nám vysvetlí, že tu sa nikto nebabral s parmezánom, ale s jahňacím. Musaka.

A je to tu zas. Čas zavárania a horlivého spracúvania prebytkov. Na stoloch sa kopia haldy paradajok, cibule a paprík. Nešťastné gazdinky si v týchto horúčavách spestrujú život postávaním pri sporáku a rozpálenej rúre. Prečo? Pretože lečo.

Sme v Grécku. Slnko páli na ostrov Zakyntos, na stole pred nami studené predkrmy, ktoré tu volajú meze. A priamo v strede medzi nimi pastelovozelený dip. Studený ako práve vylovená ryba. Poznajú ho na celom svete, v Grécku pod menom tsatsiki.

Vysedáva v chladničke. V malých mištičkách sa pekne chladí, čaká na svoju príležitosť. Potom ho vyberú starostlivé ruky, možno vyklopia, možno nie, navrch naukladajú ovocie, niekedy pridajú šľahačku. Všetci si to pamätáme. Nie každý puding však vyzerá takto.

Podáva sa buď na začiatku, alebo na záver stolovania. Nenápadný kopček, nedokončená pyramídka čohosi bieleho. Človek do nej zaborí lyžičku či nôž, ochutná a začne sa prepadávať do jej jemnej penistej mliečnej chuti. V Taliansku ju volajú ricotta (rikota).

Vyskytovala sa takmer v každej socialistickej domácnosti. Stála na dreze, trblietala sa tam v rannom svetle, vystrkovala na každého svoj drzý, namyslený zobáčisko a keď prišiel čas, nebála sa poriadne zasyčať. Dnes ju v našej kuchyni stretneme len sporadicky. Sifónová fľaša.