Novinár Ľuboš Palata komentuje stredoeurópsky priestor pre .týždeň aj pre Lidové noviny. Dvadsať rokov robí prácu, od ktorej nikdy nepotreboval utekať do nudných činností, pri ktorých ľudia bežne oddychujú. Naučil ho to až jeho štrnásťročný syn.

Keď som ich pred takmer desiatimi rokmi uvidel prvý raz, bolo to niekoľko pekných červených bodiek, ktoré kdesi v diaľke osamotene svietili do tmy za mojím bratislavským oknom, ktorým som z Napoleonského vŕšku pozeral zhora na Petržalku a na Maďarsko a Rakúsko za ňou. Veterné elektrárne boli vtedy pre mňa nóvum, niečo také som zazrel zopárkrát predtým v Dánsku a v Nemecku na pobreží mora, ale tu, uprostred Európy, nie.

Vďaka nekonečnému štúdiu vysokej školy sa mi podarilo preplávať mladosťou bez riadneho pobytu na vojne. Napriek tomu sa môžem pochváliť, že som to v rámci „vojenskej prípravy", čo bola za komunizmu taká náhradná vojna počas štúdia na vysokej škole, raz dotiahol dokonca na veliteľa tanku.

Mám vlastne rád tie šíre poľské roviny, hoci tých posledných dvesto-tristo kilometrov pred Varšavou je pri ceste z Prahy do poľskej metropoly ubíjajúcich.

Býval to strašne zvláštny pocit. Obrovské, plné haly, možno aj stotisíce ľudí, z ktorých väčšina mala dôvod byť na nás Čechov nahnevaná. Zrazy sudetských Nemcov mali ešte pred desiatimi, pätnástimi rokmi v sebe obrovské množstvo energie, ktorá bola živená niečím, čo by sa dalo charakterizovať slovom odplata.

Meno Giampaolo Di Paola vám asi nič nepovie, ale malo by. Nejde o to, že je to taliansky admirál, takých admirálov bolo a je, ale je to vlastne vrchný veliteľ celej Severoatlantickej aliancie. Nevidieť ho tak, ako generálneho tajomníka NATO Andersa Fogha Rasmussena, no je možno ešte dôležitejší.

Meno Giampaolo Di Paola vám asi nič nepovie, ale malo by. Nejde o to, že je to taliansky admirál, takých admirálov bolo a je, ale je to vlastne vrchný veliteľ celej Severoatlantickej aliancie. Nevidieť ho tak, ako generálneho tajomníka NATO Andersa Fogha Rasmussena, no je možno ešte dôležitejší.

Pri našej škole, v Klánoviciach na okraji Prahy, vznikol pred dvoma rokmi taký malý zázrak. Skutočný nefalšovaný ovocný a zeleninový trh. Taký, akých boli po českých mestečkách a dedinách stovky, možno tisíce. Zmizli a ani po roku 1990 sa nezačali objavovať – prišla totiž doba hyper- a supermarketov, v ktorých sme všetci v prvých rokoch žasli nad melónmi z Maroka, jablkami z Čile a mangami bohvieodkiaľ.

Mám rád ľudí, ako je Milan Thér. Ľudí, ktorí začnú skúšať niečo nové a vrhajú spočiatku do zdanlivo strateného boja, ale krok za krokom nakoniec víťazia nad všemožnými prekážkami.

Len trinásť rokov rozhodlo o tom, že do Trevíru dnes chodia aj tri milióny turistov ročne a z inak zapadnutého stotisícového nemeckého mesta na rieke Mosele robia najväčšiu turistickú atrakciu Nemecka.