Reeperbahn 2012. Festival v Hamburgu, kde je medzi veľa klubmi a divadlami aj dosť sexshopov a bordelov. Kedysi to bolo vnímané asi naopak, teraz sa aj vďaka tomuto festivalu táto čarovná časť mesta stáva čoraz známejšou aj medzi súčasnými muzikantmi... ááá, zvolá znalec, veď tak to bolo vždy, veď práve tu začínali The Beatles. A keď si pozriete vývesku maličkého klubu a vidíte, kto všetko tam hral, tak vám je jasné, že podobných beatlesáckych príbehov sa tu odohralo niekoľko. Niečím ma to fascinuje – ako dokáže more či veľká rieka zamiešať charakter mesta, ako sa v štvrtiach s najhoršou povesťou, ktoré by mnohí moralistickí buldozéristi najradšej zrovnali so zemou, stretáva celý svet, ako sa tam okrem vykričaných podnikov vytvárajú divadlá, kabarety, galérie, ako tam vidíte tie najsmutnejšie i najúžasnejšie veci, ktoré sprevádzajú ľudstvo.

Hedvigu Malinovú napadli pred šiestimi rokmi a napádajú ju odvtedy stále, len skínov nahradili politici a prokuratúra. Neviem, ako sa môžu ľudia na rôznych fórach čudovať, čo je na tomto prípade výnimočné, často počuť, že odvtedy zbili veľa ľudí. Žiaľ, áno. Ale neviem o nikom, koho by štátne orgány bili „za odmenu“ ďalej, koho by škandalizovali, komu by znepríjemňovali život práve tie zložky štátu, ktoré majú občana chrániť. Ak si niekto nevie rady, nech si predstaví svoju mamu, dcéru, sestru či frajerku – keby boli na mieste Hedvigy. Alebo seba.

Občas tu píšem o Federácii spoločenského hokeja. Mnohí to nechápu, a vôbec sa im nečudujem. Toto píšem na turnaji, kde oslavujeme dvadsať rokov od založenia Federácie. FSH sme založili na internáte Družba II v roku 1992. Internát Družba postavili v Bratislave v druhej polovici dvadsiateho storočia pri Karloveskom ramene, neďaleko bývalej krčmy Riviéra. Na výstavbu sa použili tie najušľachtilejšie panely, ktoré dvíhali tie najelegantnejšie žeriavy. Samotná budova Družby II je z architektonického hľadiska čarovná.

Katechizmus ma učil farár Hromník. Starý pán v starom byte na Námestí Svätej Anny, vtedy to bolo námestie najsvätejšieho Gottwalda, zvláštne, že nikdy to námestie po ňom nikto nevolal. Typovo by sa pán Hromník hodil do Mena ruže. Aj som sa ho trochu bál, ale občas ukázal aj prívetivú tvár a spomínam na neho ako na dobrého človeka. Pred svadbou nás mal na starosti páter Hubert. Starý mních v Pezinku. Úžasný muž. Celý život v kláštore, ale akoby poznal tajomstvá života v celej jeho šírke. Bohoslužbu na našom festivale má už tri roky na starosti otec Antonio. Anton Srholec. Zázračný muž.

Apollo 440 svojho času údajne prehrali súdny spor s Van Halen. Z ich metalovej vypaľovačky Ain't Talkin Bout Love vykuchali len gitarový motív a celkom barbarsky a geniálne ho použili v ich elektronickej famóznej skladbe Ain't Talkin' 'Bout Dub. Projekt Future Sound of Petržalka vzal nehanebne kus textu našej pesničky Udavač a nechal ma spievať toto: čím chceš byť, čím chceš byť, čím chceš byť? Rytmus! Túto vtipnú skladbičku nazval tvorca Čím chce byť v skutočnosti Michal Kaščák.

Kauza okolo SOZA utíchla. Dúfam, že sa nenahneváte, ak napíšem niečo ešte ja. SOZA je normálna inštitúcia, ktorá bude vždy u väčšiny neobľúbená, lebo viacerým ľuďom viac berie ako dáva. Platia jej rádiá, televízie, krčmy, organizátori, mestá, dostávajú len autori, čo je malá časť samotných muzikantov. Som členom SOZA ako autor, zároveň však platím ako promotér. Ako autor som doteraz za viac ako 20 rokov nedostal toľko, koľko zaplatím ako promotér za jeden rok robenia festivalu. Čiže hádam mám právo byť na SOZA spravodlivo naštvaný.

Mal som tú česť, že sme sa s Dežom Ursinym párkrát stretli aj osobne. Nikdy sme sa nezhovárali, vždy sme sa len videli (teda ja jeho) a pozdravili (vždy akosi placho). Napríklad na koncerte v Prahe, či v Dome zvuku na Kolibe, v deň, keď donahrával Príbeh a ja som náhodou nahrával hneď po ňom. Pre zvukára Juraja Solana, ktorý robí taký mäkký zvuk ako stvorený do Ursinyho hudby, to musel byť riadny skok...

Zaujímalo by ma, kto prvý vymyslel biciu súpravu, tradične pozostávajúcu z kopáku, rytmičáka, prechodov, kotla, hajtky a činelov. Nechce sa mi hľadať to na internete, veď nepíšem encyklopédiu, v každom prípade to bol génius na pohľadanie. Sprvoti musel jeho vynález spôsobovať v muzikantských kruhoch hrôzu, odborový zväz bubeníkov určite vyhlásil minimálne výstražný štrajk – predtým bol činelista činelistom, na kopák sa udieralo rukou, na rytmičák hral ďalší člen, veď to ešte vidno v orchestroch vážnej hudby.

Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.

Na Pohode ma vždy najviac bavia kontrasty a prekvapenia. Britské gitarovky boli určite pre mnohých splneným snom, na metal s hip-hopom zase kráčali s otáznikmi. Ja som to mal tentoraz presne naopak.