Mali sme, my Trenčania, skutočne šťastie. Okrem toho, že sme mali Matúša Čáka a panovali sme vtedy celému vesmíru, z čoho vyplýva, že sme najšikovnejší na svete, mali sme aj CHVM. Na pódiu samé srandičky, zosmiešňovanie iných, ale aj seba, doposiaľ si spomínam na to, ako v prejave dokázali spomenúť virtuozitu takého Petra Nagya... a sála sa smeje...

Sedím v Londýne na hoteli. Zajtra sú v našej krajine voľby. Ako som tak dnes šiel po parku, spomenul som si na vtip, ktorý mi vraví sused, keď ma vidí kosiť trávnik. Pýtali sa Angličana, ako vzniká anglický trávnik. To je jednoduché, vraví. Pokopete zem, zasadíte semeno, zalejete, počkáte kým vyrastie do vhodnej výšky a pokosíte. To je také jednoduché? Nooo... a potom ho treba ešte tristo rokov polievať. Ľahké, nie? Pre Angličanov určite, majú tu tých trávnikov habadej. Páči sa mi ich mentalita, zdá sa mi, že vďaka trávnikom majú v sebe nadhľad a pokoj, aký my nepoznáme.

Vždy, keď sa uzatvára dramaturgia festivalu, je to zmes radosti, úľavy a akejsi zvláštnej ľútosti. Prevláda radosť. Celý proces sa začína niekedy na skorú jeseň, každý rok o čosi skôr, teraz to bol koniec septembra, pamätám si, keď sa začínalo o dva mesiace neskôr. Potom dlho čakáte na odpovede, agenti musia skĺbiť požiadavky manažérov, vydavateľov a niekedy aj samotných umelcov, k tomu im to musí geograficky ako-tak sedieť. Rokujete o peniazoch a ostatných pôžitkoch, letenkách, jedle, hoteloch.

Milovníci absurdity si môžu v našom pokrokovom svete krochkať blahom. Každá vec sa dá uchopiť z toľkých strán, až žasnete. Kedysi sa to týkalo hlavne umenia. Básnik napísal báseň a z rozboru sa dozvedel, o čom vlastne napísal. Výtvarní umelci sa musia niekedy pučiť od smiechu, kurátorské prejavy patrili vždy k zaujímavým literárnym sci fi žánrom.

Multikulti debata je samostatná patafyzická vedná disciplína, ktorá stojí uprostred nových debatných vied a ktorej hlavným zmyslom je samotná debata bez akejkoľvek dôležitosti jej obsahu, čím sa darí napĺňať nové kvóty vo vzdelávacom procese európskeho ľudu, podľa ktorých musí každý správny Európan v roku 2025 predebatovať o ničom minimálne dvadsať rokov života.

Mám za sebou ďalší ročník festivalu The Great Escape. Koná sa každoročne v anglickom krásnom meste Brighton. TGE vznikol v roku 2006, už teraz si píše, že je „leading event for showcasing new music“. Dá sa s tým súhlasiť, ak to berieme ako súčasť peletónu podobných „leading“ festivalov ako Eurosonic v Holandsku, alebo ďaleko väčší SXSW v americkom Austine.

Pamätám sa na divotvorné vzrušujúce výtvarné súťaže Svet v roku 2000 očami detí. Výsledky boli pozoruhodné. Spomínam si na hlavy bez vlasov (mali vypadať, lebo už neplnia funkciu, nie vekom), veľké hlavy (lebo mozog bude rásť vďaka novým objavom a poznatkom), malé nohy a ruky (všetko robia roboty), kozmické mestá, skafandre, aj tykadielka sa sem-tam objavili, jedno veľké oko v strede hlavy, alebo naopak, ďalšie oči vzadu na hlave.

Misie robíme po celej krajine už od roku 1994. Ročne ich robíme 10-12, takže za tie roky sme navštívili už vyše 200 farností. Nielen tu doma na Slovensku, kde nás pozvali, ale aj v cudzine.

Česká strana sociálnodemokratická mala zjazd a zvolila si svojho predsedu. Kandidáti boli Bohuslav Sobotka a Michal Hašek. Sú rovnako mladí, vyzerajú rovnako, hovoria rovnako, obliekajú sa rovnako, majú rovnaké názory a postoje – čím sa teda od seba odlišovali?

Keď sa po štyroch rokoch zmení vláda a vy máte pocit, že to bude lepšie, musí nastať rozčarovanie. Musí. Mnoho vecí totiž nezáleží na politikoch, zároveň, žiaľ, veľa vecí áno. Príliš veľa vecí. Keďže máme slobodné voľby iba krátky čas, iba päť normálnych volebných období, nie sme zvyknutí na to znovuobjavovanie, že aj tí sympatickejší sú stále len politici so všetkým, čo k tomu patrí – aj v kladnom slova zmysle. A preto to často preháňame.