Zhodou okolností sa stretnutie prezidentov Bidena a Putina odohralo tri dni po výročí Reaganovho vystúpenia v Berlíne roku 1987 s výzvou Gorbačovovi: „strhnite ten múr“. Keď o necelých dva a pol roka berlínsky múr naozaj padol, bol to akiste dôvod na oslavy. No nie pre všetkých. Na východ od padajúcej železnej opony bol mladý dôstojník na rezidencii KGB v Drážďanoch jedným z mnohých, pre ktorých udalosti roku 1989 znamenali traumu. Vladimir Putin vstúpil do KGB v roku 1975 a svoj život zasvätil režimu, ktorý zlyhal.

24. jún je deň pamiatky obetí komunistického režimu – pamätný deň schválený zákonom NR SR 325/2004 Z. z. A 24. júna tohto roku sa v Košiciach slávnostne otvorilo Múzeum obetí komunizmu ako prvé multimediálne múzeum na Slovensku.

Svet prežil prelom tisícročí, nezdá sa však, že by apokalyptické nálady výrazne oslabli. Pomohla im globálna hospodárska kríza, „kríza demokracie“, nástup nových komunikačných a informačných technológií s dôsledkami, ktoré v tejto chvíli nedokážeme vyčerpávajúco zhodnotiť, a, samozrejme, pandémia.

Na začiatok optimisticky: Predpokladám, že pandémiu zvládneme, a to v dohľadnom čase. Keby došlo k „spätným nárazom“ šírenia infekcie, budú lepšie zvládnuteľné, ak teda neodignorujeme tragické skúsenosti, ktoré sme získali. No po tom, čo akútna hrozba pominie, prídu na program dňa iné problémy.

Vtipy sa nevysvetľujú. Dobrý vtip tým pokazíte a zlý nevylepšíte. Porozumenie pointe sa môže stratiť zmenou okolností, v akých sa vtip pôvodne rozprával, ale aj úpadkom schopnosti porozumieť vôbec. Ak dnes humor viditeľne upadá, môže to súvisieť s celkovým úpadkom jazyka a myslenia, teda aj schopnosti porozumieť významovým odtieňom povedaného. To má významné súvislosti, v neposlednom rade vo svete politiky.

Pred 60 rokmi začal komunistický režim NDR stavať múr deliaci východný Berlín od západného. Táto udalosť má svoj kontext, ktorý sa netýka len Berlína.

Ľudia už zase nadávajú na politikov, ktorých si zvolili. Tuším to robia vždy, keď sa schyľuje k ďalším voľbám. A prieskumy naznačujú, že hrozí víťazstvo ďalšieho mamľasa, ktorý bude pri moci strpčovať život aj svojim voličom. A predsa ho chcú. Ktosi raz povedal, že demokracia je, keď ľud dostane, čo chce, niekedy pekne natvrdo.

Nikto nie je spokojný s daným stavom, hoci dôvody sú odlišné, neraz vo vzájomnom konflikte. Zvládame to, kto ako vie, no nevyzerá, že sme v tom „spolu“. Hrom do toho! Čo takto trocha vlasteneckej hrdosti a solidarity?

Poznáte ten náhly, vnucujúci sa nemilý pocit, keď vytiahnete päty z domu a idete po ulici, že vaše mesto vás nechce? Že ste tu prebytoční, nevítaní, že zavadziate. Miesta, po ktorých ste roky, možno od detstva chodili, sa zmenili.

Je to už viackrát opísaná súčasť údelu moderného človeka. Zložitosť vzťahov dnešnej spoločnosti sa neraz stáva pre jednotlivca nečitateľnou a nevyspytateľnou, zdrojom úzkosti a dezorientácie. Spoločnosť, v ktorej sa navyše stiera hranica medzi súkromným a verejným, čoraz menej poskytuje bezpečné miesto, ktoré by sa dalo nazývať domovom.