S večnou cigaretou v kútiku úst a prižmúreným pohľadom veselých očí zlomil srdce nejednej. No ostal tulákom bez domova, verný iba svojmu údelu blízkeho svedka kľúčových udalostí. Najväčšia legenda vojnovej fotografie 20. storočia Robert Capa vystavuje na Mesiaci fotografie v Bratislave.

Jan Švejnar se zatím nerozhodl, zda bude kandidovat v přímé volbě prezidenta. Pokud by kandidoval, tak jako nestranický kandidát.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Na mojom pracovnom stole leží odznak. Dostal som ho pred piatimi rokmi, keď sme v Bratislave na Dunajskej ulici odhaľovali sochu Júliusa Satinského. Na odznaku je Julo, ako si furtácky naťahuje traky na svojich širokých nohaviciach. A pod ním text – hláška, ktorú často a rád opakoval v časoch dobrých aj zlých: „Na našej ulici je sloboda“.

Je to zvláštne, ale je to tak. Dostať sa z Prahy do Varšavy, o ceste z Bratislavy do Varšavy nehovoriac, je drahšie a zložitejšie ako doletieť napríklad do Toulouse alebo do Dublinu. Svet lacných aeroliniek si totiž zvláštne vyberá, a tak sa z Prahy do Varšavy nedostanete lacnejšie ako za nejaké štyri tisícky a viac, prípadne vám cesta trvá dvanásť hodín.

V priebehu dvoch večerov minulého víkendu bolo možné v Bratislave vidieť niekoľko mladých kapiel a dídžejov. Počul som veľa postrocku, trochu zaujímavej elektroniky a nakoniec som dostal fúzy.

Predseda českej sociálnej demokracie Bohuslav Sobotka odmieta vládnuť s komunistami. Český ľavicový Deník Referendum oslovil politológov, ktorí si myslia opak.


Vedúci Ateliéru režijnej tvorby na FTF VŠMU v Bratislave, filmový a televízny režisér Stanislav Párnický v poslednom čase obmedzil nakrúcanie seriálov, dorába film, takže sa dostal do pomalšej fázy práce. Konečne má čas nerobiť aj nič.



Ohlasy na tureckú telenovelu Tisíc a jedna noc sú u našich západných susedov oveľa chladnejšie než u nás. Nasadenie tohto titulu už od začiatku sprevádza veľmi negatívna publicita. Tlačová konferencia k jarným programovým plánom Novy bola plná komických výstupov. Jej manažéri sa celú polhodinu hádali s novinármi o tom, či je Tisíc a jedna noc telenovela alebo „romantický seriál“. Riaditeľ Novy Jan Andruško doslova „prosil“ novinárov, aby tento seriál vopred nezhadzovali. Z Bratislavy si dokonca zavolal Gorazda Sľaka, šéfa programu Markízy, ktorý na tlačovke predviedol niekoľkominútový monológ o tom, aký je tento seriál vynikajúci a úspešný. Českí novinári nevychádzali z úžasu. Zbytočné prekáračky zatienili všetko ostatné. Na druhý deň boli české noviny plné invektív na adresu tejto telenovely, kým iné udalosti zostali viac-menej nepovšimnuté.

Milý Emil, dočítal som sa v novinách úžasnú správu a síce, že v rámci hokejových majstrovstiev sveta sa horúčkovito uvažuje o tom, ako vylepšiť pravdivý obraz Bratislavy, aby sme v očiach cudzincov vyzerali lepší ako sme. Myslím, že toto bol vždy pravý zmysel tzv. pravdivého obrazu a dá sa povedať, že sme v tejto oblasti pomerne veľkí machri.