Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.

Dosť presne sa pamätám na 17. november 1990. Večer sme si mali na Námestí SNP v Bratislave pripomenúť prvé výročie revolúcie. Tribúna bola obklopená niekoľkými desiatkami „národne cítiacich občanov“. Z toho davu vtedy okrem pľuvancov lietali aj kamene. Za nimi tisíce ľudí s plagátikmi na ktorých bolo „Ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť“.

S večnou cigaretou v kútiku úst a prižmúreným pohľadom veselých očí zlomil srdce nejednej. No ostal tulákom bez domova, verný iba svojmu údelu blízkeho svedka kľúčových udalostí. Najväčšia legenda vojnovej fotografie 20. storočia Robert Capa vystavuje na Mesiaci fotografie v Bratislave.

Jan Švejnar se zatím nerozhodl, zda bude kandidovat v přímé volbě prezidenta. Pokud by kandidoval, tak jako nestranický kandidát.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Na mojom pracovnom stole leží odznak. Dostal som ho pred piatimi rokmi, keď sme v Bratislave na Dunajskej ulici odhaľovali sochu Júliusa Satinského. Na odznaku je Julo, ako si furtácky naťahuje traky na svojich širokých nohaviciach. A pod ním text – hláška, ktorú často a rád opakoval v časoch dobrých aj zlých: „Na našej ulici je sloboda“.

Je to zvláštne, ale je to tak. Dostať sa z Prahy do Varšavy, o ceste z Bratislavy do Varšavy nehovoriac, je drahšie a zložitejšie ako doletieť napríklad do Toulouse alebo do Dublinu. Svet lacných aeroliniek si totiž zvláštne vyberá, a tak sa z Prahy do Varšavy nedostanete lacnejšie ako za nejaké štyri tisícky a viac, prípadne vám cesta trvá dvanásť hodín.

V priebehu dvoch večerov minulého víkendu bolo možné v Bratislave vidieť niekoľko mladých kapiel a dídžejov. Počul som veľa postrocku, trochu zaujímavej elektroniky a nakoniec som dostal fúzy.

Predseda českej sociálnej demokracie Bohuslav Sobotka odmieta vládnuť s komunistami. Český ľavicový Deník Referendum oslovil politológov, ktorí si myslia opak.


Vedúci Ateliéru režijnej tvorby na FTF VŠMU v Bratislave, filmový a televízny režisér Stanislav Párnický v poslednom čase obmedzil nakrúcanie seriálov, dorába film, takže sa dostal do pomalšej fázy práce. Konečne má čas nerobiť aj nič.