Emil, prišiel som na to, predovšetkým vďaka rozhovorom s Pajdušákovou, že ľudia najľahšie uveria tomu, čo je neuveriteľné. Tak ako Pajdušáková uverila, že bude koniec sveta, a potom bola sklamaná, keď nenastal. Teraz bolo desiate výročie tej tragédie v New Yorku a najviac sa písalo o tom, že to nebolo tak, ako to vyzeralo, že to je, že to bolo celkom inak, že si to Američania zorganizovali sami, skrátka, že oficiálna verzia klame.

My si vlastne vôbec neuvedomujeme, že úplne hocikedy, znenazdajky, bez toho, aby sme sa stihli zamyslieť či pripraviť, sa môže stať úplná katastrofa. Môžeme zomrieť, môžu zomrieť, alebo zmiznúť naši blízki, môže prísť zemetrasenie alebo iná pohroma, môže nám padnúť na hlavu bomba, prosto, môže sa stať hocičo.

Niet nič ľahšie, ako osloviť ženu, zaujať ju, požiadať o kontakt, pobozkať ju, či dostať rovno do postele. Stačí sa narodiť s talentom a charizmou. Kto nemá talent, nemusí zúfať. Dá sa to vraj naučiť rovnako ľahko ako programovať práčku.

Môže byť odkaz anglického ekonóma Johna Maynarda Keynesa aktuálny aj pre súčasné umenie? Najmä keď sa umenie, tak ako iné odvetvia ľudskej činnosti, nevyhlo dôsledkom ekonomickej krízy?

Prominentným hosťom Letnej školy etnických a migračných štúdií v Bratislave bol americký historik Timothy Snyder (42). Jeho kniha Krvavé územia: Európa medzi Hitlerom a Stalinom je prenikavou analýzou toho, čo napáchali s civilistami na východe Európy v 30. a 40. rokoch obidva zločinecké režimy – nacistický aj sovietsky.

Tak ako jeho nedeľné zatknutie v New Yorku v máji, aj jeho návrat v nedeľu 4. septembra sa rýchlo stal „udalosťou víkendu“. Oslobodený bývalý šéf Medzinárodného menového fondu Dominique Strauss Kahn rýchlo ukradol pozornosť (nielen) domácich médií, ktorá sa točila okolo príprav primárok v klube socialistov.

Narodila sa v Holandsku, vyrastala v hipisáckej sufijskej komunite v Arizone, od roku 2006 žije v Bratislave a veľmi rada má Košice. Ľudia na Slovensku – na rozdiel od Holanďanov – podľa nej majú pocit, že verejný priestor je niečo cudzie. Fotografka Illah van Oijen.

Dvanásteho augusta som spolu s kapelou dorazil na piešťanské letisko, dejisko veľmi pekne sa rozrastajúceho festivalu Grape, aby sme zahrali prvý koncert na Grape Stagei. Po zvukovej skúške a odohranom koncerte mojich domovských Teskohippies som sa zmenil z účinkujúceho na návštevníka Grapu so všetkým, čo k tomu patrí.