Mohol by som byť na Miloša Zemana hrdý. Pravdaže, na červenom koberci pred Prezidentským palácom si ho Ivan Gašparovič otočil ako medvediar medveďa, ale inak hovoril omnoho rozumnejšie, než sme to desať rokov počúvali od jeho predchodcu. Len chvíľami som sa trochu zarazil, či ešte od pultu v sále bratislavského Prezidentského paláca hovorí prezident Českej republiky alebo jej premiér, prípadne kombinácia obidvoch.

Diskusia o vzdelávaní sa netýka iba toho, čo sa deje v škole, ale aj toho, čo sa deje mimo školy – možno práve preto, že v škole sa to nedeje v dostatočnej miere. Reč je o doučovaní.

Keď novozvolený pápež krátko pred svojou konfirmáciou prepadne úzkosti zo zodpovednosti, príde mu na pomoc psychiater a ateista. Toto nie je scenár najbližších udalostí, Bože uchovaj! Je to len dej filmu Máme pápeža! režiséra Nanniho Morettiho, kde váhajúceho pápeža hrá skvelý Michel Piccoli. Zhodou okolností práve túto stredu ho premietajú v kine Lumière. Niekedy je zhoda okolností najlepší dramaturg a ja som si povedala, že sa ňou tento týždeň budem riadiť.

Režisér a dramatik Blaho Uhlár v októbri odpremiéroval so Stokou inscenáciu v divadle A4, v decembri ďalšiu s ochotníkmi z trnavského Disku. Hovorí, že je otrokom slobodného povolania, lebo teraz to musí vyúčtovať a zháňať granty na ďalšie projekty.

Kam až môžu a dokážu tvorcovia zájsť, aby skúsili zaujať čoraz otupenejších divákov? A vôbec, ako vieme, že ešte stále fungujú nejaké hranice? Veľmi jednoducho, niekto ich prekročí. A čo sa ešte včera zdalo ako nemysliteľné, ako niečo za hranicou, ktorá už nemala existovať, stane sa zajtra všeobecne prijímaným a akceptovaným štandardom.

Nedá sa mi inak, len o tom písať, i keď je to ťažké.. Ako opísať pocity, omráčenie z nádhery, keď som si pustil najnovšiu Mikiho nahrávku? Keď hľadám, v čom to je, čo je to, čo ma zložilo a zároveň prebralo, vlialo mi energiu a radosť a rozkoš.. A úctu, pokoru a pochopenie...

Pred niekoľkými rokmi som bol hospitalizovaný na oddelení traumatológie. Roztrhol som si achilovku. A tak som si všímal, čo sa na oddelení deje. Na konci týždňa priviezli postupne päť chlapov. Po výplate oslavovali aj koniec týždňa. Boli doudieraní, niektorí mali doráňané tváre. A niektorí nezvládali vlastný žalúdok. Bolo ich treba ošetriť, ale aj poumývať a obliecť do čistého. A potom sa dva dni o nich starať, aby sa mohli vrátiť v pondelok do bežného života.

Británia je pre deti najhoršou krajinou v celom západnom svete, tvrdí to správa Unicef. Obyčajne by som podobnej správe neprikladal zbytočný význam, ale v tomto prípade je to inak. Myslím si, že Unicef má pravdu.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.

V poľskej spoločnosti sa deje niečo znepokojujúce. Takmer vo všetkých krajinách chodia ľudia do kina na akčné filmy, romantiku alebo komédie. V Poľsku je to inak. V poslednom rebríčku najnavštevovanejších filmov sú tieto tri: Jesteś Bogiem (Si Bohom, príbeh mladého speváka, ktorý spáchal samovraždu), W ciemności (V tme, príbeh z obdobia holokaustu) a Sala samobójców (Miestnosť samovrahov, film o depresii a závislosti). Všetko smutné až stiesňujúce filmy.