V roku 2010 napísal basgitarista kapely Chór vážskych muzikantov Ľuboš Dzúrik príbeh svojej kapely s názvom Cesta od boľševika k nezávislosti. Toto leto vyšiel „malý dôvetok" s názvom Underpunk.

Rady priamo z kuchyne. Doslova. Varíme u Mila Šašinku na apartmáne dobrotky. No, u Mila ako u Mila, sme u Mladena a Leny v Podstrani neďlako Splitu. Mladen je domáci, ktorého sa oplatí počúvať.

Udalosti okolo Pussy Riot sú dôležité na to, aby sme si nemysleli, že to bude na zemi už len jednoduchšie a že sloboda je samozrejmá. Držím im palce, dúfam, že pozornosť, ktorú im svet venuje, im pomôže. Ak aj niečiu vieru, rozum či cit urazilo to, čo v chráme robili, oveľa viac by každého veriaceho, racionálneho a citlivého človeka malo uraziť to, čo sa okolo nich deje teraz.

Už je tradíciou, že v .týždni po Bažant Pohode nenájdete príspevok od Michala. Väčšinou ho zastúpi Juraj Kušnierik, tentoraz píšem za seba, ale aj za celý tím Pohody. Mišo totiž oslavoval štyridsiatku. Deň pred štartom festivalu, takže na žiadne oslavy nebol čas. Pripili sme si kalíškom repáku, ktorý nám nechal Karolko, ladič našich klavírov. Karolko by sa bol tento rok dožil 62 rokov, pritom vitalitou a pohľadom na svet bol akoby jedným z najmladších v našom festivalovom tíme. V tomto sem patrí k tým najmladším aj Mišo.

O chvíľu mám okrúhle narodeniny. Budem mať štyridsať. A bude to presne tridsať rokov od toho, keď som na desiate narodeniny dostal dôležitý dar. (Všimnite si moje matematické nadanie...) Môj brat Marián mi vtedy venoval platňu Abraxas Box. Neviem, či to myslel ako vtip, či to chcel pre seba a dal mi to, podobne ako sa vraj kupujú babkám gitary. Myslím, že nie, veď to bolo obdobie, keď mi začal púšťať Třirýchlostní Pepíček a podobné hudobné lahôdky, akých sú schopní iba naši hraví susedia Česi. Dostal som Abraxas.

Mali sme, my Trenčania, skutočne šťastie. Okrem toho, že sme mali Matúša Čáka a panovali sme vtedy celému vesmíru, z čoho vyplýva, že sme najšikovnejší na svete, mali sme aj CHVM. Na pódiu samé srandičky, zosmiešňovanie iných, ale aj seba, doposiaľ si spomínam na to, ako v prejave dokázali spomenúť virtuozitu takého Petra Nagya... a sála sa smeje...

Neviem sa vynačudovať, kde sa v nás berie toľko patetizmu. Stretnete ho všade. Krásne vynikne pri ohlasovaní konca toho či tamtoho. Koniec kultúry sme prežili už neviemkoľkokrát, hokej končí pravidelne, keď tí junáci v značkovom brnení nevyhrajú nejakú medailu, zimy sa končia, keď nenapadne sneh, letá, keď nesvieti slnko, knihy, bryndza, folklór, punk, furt nejaké konce. Teraz je najmódnejší koniec pravice na Slovensku.

Hymny majú zaujímavý život. Dá sa na nich pekne vidieť, čo dokážu detaily. Texty sú väčšinou tie šťastnejšie, aj keď, aj tu sa vie udiať všeličo. Neviem, čo by Janko Matúška povedal na maličkú zmenu, keď sa v tej našej zmenilo v prvej slohe „sa“ na „ich“. Týmto sa totiž zmysel druhej slohy úplne pootočil. Chceme zastaviť niečo, čo nás má prebrať. Áno, tvrdý spánok je úžasný, sám by som chcel byť často medveďom v zime, ale neviem, neviem, či to tak Janko myslel. S hudbou je to ešte zapeklitejšie.

Máj je pekný mesiac. Nádherný. Prvý máj je výnimočný. Najväčšiu úctu mu dali bratia Česi, ktorí si ho spolu s prvým aprílom – ďalším rovnako pekným a dôležitým dňom – uctili až tak, že ho vyčlenili z mesiacov a dali mu zvlášť meno. První máj. Apríl. Ostatné májové dni sú v Česku květnami, aprílové zas dubnami. Neviem, ako majú riešené kalendáre, či majú štrnásť mesiacov a v mesiacoch máj a apríl je len jeden deň. V každom prípade ich treba za tento prístup oceniť, oba dni si zaslúžia samostatné pomenovanie.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.