Ešte sa to celkom nezdá, ale Slovensko čaká nevyhnutná zmena. A bude k lepšiemu, pretože súčasná moc už nemá ako vyhrať. Všetok jed už vyčerpala. Opozícia preto stojí pred životnou výzvou.

Po stredoeurópskych revolúciách v roku 1989 bolo najväčším omylom myslieť si, že dejiny sa zastavili. Zrýchlili sa a v roku 2026 je už celkom zrejmé, že svet sa nachádza v ďalšom prechodovom období.

36 rokov od Novembra 89. Čo v nás z tejto atmosféry, porozumenia a tolerancie zostalo? Zostalo vôbec niečo?

Brno je mesto, ktoré je pre Slovákov možno rovnako dôležité ako pre Čechov. Otrepaný žart hovorí, že je to druhé najväčšie slovenské mesto. Je tiež pomerne blízko, minimálne zo západného Slovenska, takže by bol hriech neurobiť si výlet a nasať jeho mladý tep. Pred sviatkami je na to minimálne jeden dôvod naviac: perfektné vianočné trhy.

„Reč pevca peknotou slov nadšenieho je milá a sladkotekúca, čistá, plná a zvučná i krásne znejúca, tu i tam človeka očarujúca, rýmy sú melodickie a výbornie, nič tu nieto silnieho a neprimeranieho...“

Žijeme v dobe, keď je znova naša sloboda v stávke. A v dobách kríz sa zvyknú nie náhodou vynárať aj debaty o slobode, ktoré sa nezastavia na hranici politickej náuky. Tie spory sú vlastne staronové. Podobne aj zistenie, že o slobode možno hovoriť zodpovedne, alebo aj o nej bohapusto tárať.

Slávime výročie Novembra ’89, ale sám November ’89 akoby sa vytrácal: stačí pohľad na slovenskú vládu, na výsledky volieb v Česku, na proruskosť maďarského premiéra. Ako dopadne náš príbeh? .pod lampou sa zhovárame s Františkom Mikloškom a Petrom Zajacom, ktorí pri Novembri ’89 priamo boli.

Pred 36 rokmi sme striasli jarmo komunistickej totality. Slovensko, Česko, Maďarsko a Poľsko zažili hviezdny moment, dnes však znovu zápasia so silami neslobody. Čo z hodnôt Novembra ’89 sme si osvojili a v čom stále zlyhávame?

Na prelome zimy je to stále jasnejšie: Výzva rozhodnúť a obstáť sa týka niečoho viac, než len uplynulého a nasledujúceho kalendárneho roku. Ide o našu zodpovednosť k predkom aj potomkom. Ide o slobodu.

Na rozhovor s Martinom „Husom“ Husovským a Veronikou Husovskou som sa počas môjho prešovského pobytu veľmi tešil. Jednak sú to moji priatelia a jednak sú doslova (pre istú generáciu) tvárami tohto mesta. Hudobník Martin zložil dokonca neoficiálnu prešovskú hymnu Mesto v nás, jeho kapela Komajota patrí medzi najvýraznejších predstaviteľov mocnej prešovskej hudobnej vlny a je zrejme náš najúspešnejší skladateľ scénickej hudby.