Moje deti v nepálskom sirotinci boli posledné roky týrané. Ich vlastným šéfom, zakladateľom a najbližším človekom. Boli kruto bité, trestané zhnitým jedlom a zastrašované, že ak mi niečo povedia, budú bité ešte viac. Dialo sa to za mojím chrbtom a ja som to nevidela. Teraz, keď to prasklo a ja a môj tím dobrovoľníkov sme začali konať, zbierať evidenciu o týraní, zhromaždili ako svedkov učiteľov z našej školy, zhromaždili skutočných rodičov detí, o ktorých nám bolo tvrdené, že zomreli, kontaktovali nepálske médiá a dobročinné organizácie po celom svete, hrnieme sa do vôd, v ktorých nevieme plávať.

Žijeme históriu, akurát nám to nedochádza. Sme príliš blízko, aby sme si uvedomili, že to, čo sa deje práve teraz, môže byť historický míľnik. Niektoré takéto míľniky nás priamo ovalia a prefackajú, iné sa udejú tak nenápadne, že si ich vlastne ani nevšimneme.

Európan roka 2012 Šymon Kliman vystavuje v rámci Mesiaca fotografie cyklus Beautiful People, z ktorého fotografia rómskej madony je aj na plagátoch. Vyčítajú mu, že nemá svoj autorský štýl, jeho však baví skúšať vždy inak a stále niečo nové, učiť sa.

Nie je to až tak dávno, čo počítačovému svetu dominoval Microsoft. Niečo viac ako desaťročie dozadu, keď bol Apple okrajovou záležitosťou s trojpercentným podielom na trhu, sa k internetu pristupovalo prostredníctvom vytáčacej telefónnej linky a tvrdohlavých modemov, ktoré nebolo jednoduché skrotiť. Dnes je všetko inak.

Rozbehla sa bookovacia sezóna. Alebo bukovacia? Poslovenčene vyzerá toto slovo smiešne, hlavne ak bukujete niečo dubové. Terminologicky to pripomína drevospracujúci priemysel, pričom však ide o priemysel hudobný. Mám rád spojenie hudobný priemysel, hlavne keď si predstavím naše poľnohospodárske reálie. Som v Londýne, chodíme po agentoch a po koncertoch. Dejú sa fantastické veci, každý večer tu hrá toľko kapiel ako v Bratislave za pol roka a to tu nemajú tak perfektne dotovanú kultúru.

Trošku to pripomína časozberný dokument a trošku reality šou. Aj tu sme my diváci akísi voyeri, pretože sa pozeráme dovnútra jednej rodiny.

Najlepší pohľad na Oscara® je taký ten povýšenecky blahosklonný, ironizujúci a cez prsty, aj tak je to najprv šou, až potom všetko ostatné. Distingvovaná šou, príjemná, pohodlná, mainstreamová v najlepšom slova zmysle. Ak niekto trčí nad všetkých ostatných, trebárs umeleckosťou, náročnosťou, závažnosťou výpovede či ako to inak nazvať, dáme mu cenu za najlepší cudzojazyčný film a viac si neškrtne.

Milí priatelia, moja manželka mi zakázala, aby som tieto stĺpčeky začínal slovným spojením „moja manželka“. Vraj jej to pripomína poetiku detektívneho seriálu s inšpektorom Columbom, ktorý svoju manželku ustavične spomínal, no v žiadnej epizóde ju neukázal. Bola to ľstivá taktika, ktorá zločincov vyvádzala z miery a divákov privádzala do šialenstva.

Po predchádzajúcich dvoch príspevkoch, ktoré pojednávali o potrebe školy ako bezpečného sociálneho prostredia, tentoraz o celistvom záujme o mladých trochu inak – očami nedávneho stredoškoláka...

Ryba smrdí od hlavy. Nemá zmysel vymenúvať celú galériu a galérku prednovembrových povereníkov a ministrov školstva. Ostala po nich len túžba, aby vzdelávanie prestalo byť papagájovaním fráz. Chceli sme, aby mali školy viac voľnosti, boli kreatívnejšie a žiaci nadobudli lepšiu spôsobilosť orientovať sa v otvorenom svete. Nazvime to pokojne reformou vzdelávania.