Náš stály spolupracovník, chemik Peter Szolcsányi v rozhovore pre internetový portál .týždňa vysvetlil, čo sa deje v tele, keď sa do neho dostane metanol, či sa dá laicky rozoznať od etanolu a čo robiť, keď ho skonzumujeme. Tu je krátke zrhnutie.

Hoci rešpektujem kritikov vojny v Iraku, ani odstup desiatich rokov, ani poznanie, že správy západných tajných služieb o zbraniach hromadného ničenia sa nepotvrdili a dokonca ani ťaživý povojnový vývoj nezmenili môj pôvodný názor, že rozhodnutie odstrániť Saddámov režim bolo správne. Mám na to tri dôvody: prvý sa týka zodpovednosti, druhý geopolitiky, a tretí elementárneho zla.

Dá sa spätne niečo uviesť na obhajobu vojny, o ktorej aj šéfideológ Bushovej éry Karl Rove povedal, že bola veľkou chybou? Azda len toľko, že bez 11. septembra by USA asi na Irak nezaútočili a že pravým cieľom zvrhnutia Saddáma naozaj nemusela byť ropa. No americký útok na Irak bol viac než len chybou, bola to katastrofa.

Většina komentátorů se shoduje: Miloš Zeman vyhrál prezidentské volby mimo jiné i proto, že na protivníka vytáhl tzv. národoveckou kartu Benešových prezidentských dekretů o poválečném vyhnání českých Němců, na kterou jeho odpůrce neuměl takticky odpovědět. V demagogickém souboji kandidátů nestačilo prohlásit, že jsou dekrety mrtvé a obavy o navrácený majetek liché, že to jen z dnešního pohledu se jeví Beneš jako zločinec, protože v kontextu světové války bylo vše jinak. Bylo třeba odpovědět bez vytáček: pane kolego, máme oba na věc naprosto stejný názor, vyhnání bylo historicky nevyhnutelné, soužití Čechů a Němců nemožné, postupimskou dohodou odsouhlasené a tudíž naprosto politicky i morálně v pořádku. To ovšem aristokratický duch tvrdit nemohl, protože si navzdory pokušení relativizovat morálku vlastně nic takového nemyslí a kdoví, co na to téma mnohokrát veřejně tvrdil v Rakousku.

V americkej rozhlasovej stanici Radio Free Europe – Radio Liberty, ktorá sídli v Prahe, sa od minulej jesene diali personálne zmeny, ktoré ňou poriadne otriasli.

„Nikto už nerobí nič zadarmo,“ hovorí postava z filmu, ktorý sa práve stal na Kube populárny. Volá sa La película de Ana, Anin film, režíroval ho Daniel Diaz Torres a kubánska filmová asociácia ho označila za náš najlepší film minulého roku. Okrem všetkých cien, ktoré ho určite čakajú, si už stihol zaslúžiť aplauz a ovácie publika.

Rok 2012 bol rokom, v ktorom sa učitelia a školy pripomenuli verejnosti, a verejnosť si tento učiteľský hlas všimla. To je asi najdôležitejšia správa o školstve za minulý rok. Za pozornosť však toho stojí viac: školské novely, ktoré menia pravidlá prijímania na gymnáziá a stredné školy, ale aj pravidlá hry medzi zriaďovateľmi verejných stredných škôl na jednej strane a cirkevných a súkromných škôl na strane druhej. Dôležité sú aj nové iniciatívy, ktoré sa v školstve dejú, to, že do školstva priamo, ale aj nepriamo vstupujú ľudia z mimoškolských prostredí.

Amerika bola nespochybniteľnou superveľmocou 21 rokov. Presne toľko je od rozpadu Sovietskeho zväzu. Američania majú stále najmocnejšiu armádu aj najväčšiu ekonomiku na svete, ale inak začínajú pripomínať regionálnu mocnosť.

Nedávno sme spomínali na Lászlóa Sziklaya. Bolo to na na Rákociho ulici č. 15, v budapeštianskom Jozefove, kde sú slovenské tradície najsilnejšie. Pred sto rokmi, hoci nie práve v novembri, sa narodil významný literárny historik a zakladateľ maďarskej slovakistiky. Myslím na neho s vďakou žiaka, ale aj s istými výčitkami svedomia, lebo sme na neho akosi pozabudli. Rovnako Maďari aj Slováci. Je sympatické, že túto spomienkovú slávnosť iniciovali jeho bývalí slovenskí žiaci v Maďarsku. Svojho času, pred potopou, roku 1949 bol László Sziklay zakladateľom slovenskej katedry na Vysokej škole pedagogickej v Budapešti.

Zakladateľ festivalu Wilsonic a dídžej Tibor Holoda organizuje nielen tento festival, ale aj koncerty a akcie pod značkou Samé ucho a Electronic Beats. Najradšej tvorí dramaturgiu festivalu, a potom chodí medzi divákmi, aby cítil ich reakcie a vedel ich ex post analyzovať.