Většina komentátorů se shoduje: Miloš Zeman vyhrál prezidentské volby mimo jiné i proto, že na protivníka vytáhl tzv. národoveckou kartu Benešových prezidentských dekretů o poválečném vyhnání českých Němců, na kterou jeho odpůrce neuměl takticky odpovědět. V demagogickém souboji kandidátů nestačilo prohlásit, že jsou dekrety mrtvé a obavy o navrácený majetek liché, že to jen z dnešního pohledu se jeví Beneš jako zločinec, protože v kontextu světové války bylo vše jinak. Bylo třeba odpovědět bez vytáček: pane kolego, máme oba na věc naprosto stejný názor, vyhnání bylo historicky nevyhnutelné, soužití Čechů a Němců nemožné, postupimskou dohodou odsouhlasené a tudíž naprosto politicky i morálně v pořádku. To ovšem aristokratický duch tvrdit nemohl, protože si navzdory pokušení relativizovat morálku vlastně nic takového nemyslí a kdoví, co na to téma mnohokrát veřejně tvrdil v Rakousku.

V americkej rozhlasovej stanici Radio Free Europe – Radio Liberty, ktorá sídli v Prahe, sa od minulej jesene diali personálne zmeny, ktoré ňou poriadne otriasli.

„Nikto už nerobí nič zadarmo,“ hovorí postava z filmu, ktorý sa práve stal na Kube populárny. Volá sa La película de Ana, Anin film, režíroval ho Daniel Diaz Torres a kubánska filmová asociácia ho označila za náš najlepší film minulého roku. Okrem všetkých cien, ktoré ho určite čakajú, si už stihol zaslúžiť aplauz a ovácie publika.

Rok 2012 bol rokom, v ktorom sa učitelia a školy pripomenuli verejnosti, a verejnosť si tento učiteľský hlas všimla. To je asi najdôležitejšia správa o školstve za minulý rok. Za pozornosť však toho stojí viac: školské novely, ktoré menia pravidlá prijímania na gymnáziá a stredné školy, ale aj pravidlá hry medzi zriaďovateľmi verejných stredných škôl na jednej strane a cirkevných a súkromných škôl na strane druhej. Dôležité sú aj nové iniciatívy, ktoré sa v školstve dejú, to, že do školstva priamo, ale aj nepriamo vstupujú ľudia z mimoškolských prostredí.

Amerika bola nespochybniteľnou superveľmocou 21 rokov. Presne toľko je od rozpadu Sovietskeho zväzu. Američania majú stále najmocnejšiu armádu aj najväčšiu ekonomiku na svete, ale inak začínajú pripomínať regionálnu mocnosť.

Nedávno sme spomínali na Lászlóa Sziklaya. Bolo to na na Rákociho ulici č. 15, v budapeštianskom Jozefove, kde sú slovenské tradície najsilnejšie. Pred sto rokmi, hoci nie práve v novembri, sa narodil významný literárny historik a zakladateľ maďarskej slovakistiky. Myslím na neho s vďakou žiaka, ale aj s istými výčitkami svedomia, lebo sme na neho akosi pozabudli. Rovnako Maďari aj Slováci. Je sympatické, že túto spomienkovú slávnosť iniciovali jeho bývalí slovenskí žiaci v Maďarsku. Svojho času, pred potopou, roku 1949 bol László Sziklay zakladateľom slovenskej katedry na Vysokej škole pedagogickej v Budapešti.

Zakladateľ festivalu Wilsonic a dídžej Tibor Holoda organizuje nielen tento festival, ale aj koncerty a akcie pod značkou Samé ucho a Electronic Beats. Najradšej tvorí dramaturgiu festivalu, a potom chodí medzi divákmi, aby cítil ich reakcie a vedel ich ex post analyzovať.

Predsedníčke Ústavného súdu Ivette Macejkovej sme položili nasledovné otázky: Prečo ste pred hlasovaním Ústavného súdu o opozičnej sťažnosti vo veci menovania generálneho prokurátora hovorili na túto tému s ústavným sudcom Jurajom Horváthom? Čo bolo obsahom tohto rozhovoru? Nepovažujete tento rozhovor za istú formu nátlaku pred kľúčovým rozhodnotím ÚS? Ivetta Macejková nám zaslala odpoveď, ktorú uverejňujeme v plnom znení.

Republikáni prehrali druhé prezidentské voľby po sebe, zdá sa, že „pravicový národ“, ako ešte pred pár rokmi nazval britský Economist Ameriku, akosi nevie prísť pravici na chuť. Čo sa deje?

Na zápas v Prahe proti Levu asi nikto z ľudí, ktorí tam boli, len tak ľahko nezabudne. Atmosféra v hale bola naozaj neskutočná. Nepamätám si, že by fanúšikovia nejakého mužstva vytvorili v hľadisku súpera v úplne inom meste, v inom štáte, takú kulisu. Už keď sme vyšli na rozkorčuľovanie, tak sme mali pocit, že sme na štadióne Slovana. A počas zápasu to bolo ešte oveľa výraznejšie. V hľadisku boli naše zástavy, dresy, šály – pri hymnách diváci nahlas spievali tú našu. Musím povedať, že mi z toho až zimomriavky behali po chrbte.