Kedysi boli kláštory miestami, ktoré boli povestné svojou pohostinnosťou. Samozrejme, pútnik smel vojsť do vyhradených priestorov, tam dostal jedlo, nocľah, duchovné posilnenie.

Kedysi som písal básne. Naivne som veril, že sila poézie je skutočná. Čítal som ju, hltal, citoval, kradol z knižníc, vyhľadával v antikvariátoch, opieral som sa o ňu, uctieval ju.

Nikdy som v lese nenašiel poriadne hríby. Akoby sa predo mnou schovávali. Boli pritom časy, keď som sa odvážne vydával s košíkom na potulky karpatskými lesmi. Vravím si, veď som z vidieka, musím mať na to čuch.  

Všetci potrebujeme príbehy, na Vianoce ešte viac. Aj ľudské duše v nebi ich potrebujú. A tak si prečítajte, čo im porozprával anjel Juraj s anjelom Antóniom o odvážnej duši Lucii a jej hľadaní lásky.

Milí priatelia, budeme mať nového blahoslaveného. Je ním mučeník salezián Titus Zeman. 

Milí priatelia, mám strach z matematiky, geometrie i vedomostných súťaží. Úzkosť vo mne vyvolávajú kružidlá, pravítka i kalkulačky. Nerád používam otrepané frázy, no tentoraz nemôžem inak: „Strach je zlý radca.“ 

Milí priatelia, dovoľte, aby som vám predstavil mojich dvoch priateľov. Kornela Frňúza a Rudiho Rusa. Kornel je dobrý chlap. Rozhlasák. Milovník kníh.

Milí priatelia, ako dobre, že existujú vône i pachy. Fascinuje ma to najmä v dokumentárnych filmoch o tuleňoch. Jeden ako druhý. Váľajú sa na skalách, majú pohodu. 

Milí priatelia, arogancia, to je hnusná choroba. Vyrastá z nezdravej zeminy povýšenectva. Aroganciu živia naše falošné predstavy o nás samotných. 

Milí priatelia, keď som bol malý, tak som sa vždy niekde zababral. Váľal som sa po zemi, v tráve, v bodliakoch i kríkoch. Krížom-krážom som prelietal po pieskovisku.