Vážení delegáti. Som rád, že sme sa tu takto stretli na našom kongrese ľudí milujúcich ľudstvo nadovšetko nekonečnou láskou. Som rád, že je nás toľko, vidím vo vás nádej, že voľne sa pohybovať budú môcť v budúcnosti len ľudia šíriaci skutočné hodnoty, najmä ale tej správnej identity a orientácie. Naša bezbrehá láska ku každému tvorovi na našej milovanej Zemi nám ukazuje správny smer, ktorým je ochrana každého, a to aj pred ním samotným. Ako prvé budeme musieť zakázať manželstvo. Najmä to medzi mužom a ženou.

Jeden z najväčších sviatkov v živote hudobníka je nahrávanie. Štúdio je chrámom, kam sa chodí sláviť rocková omša, povedal by nejaký klasik slovenského textárskeho metaforického príšerizmu, ja si vystačím aj s tým, že v štúdiu sa cítim naozaj sviatočne, zabúdam na svet, jeho radosti i starosti, existuje len hudba. Kedysi to bolo ľahšie, v štúdiách neboli pevné linky, a tak sa vám tam nikto nedovolal. Doma ste sa rozlúčili a na pár dní až týždňov (môj rekord je tri týždne) ste zmizli z povrchu zemského.

Okolo hudby sa hýbu všelijakí nádherní ľudia. Mnohí z nich sú ňou tak nasiaknutí, akoby v nich a okolo nich stále niečo hralo. Niekedy sa to dá všimnúť aj na ulici, keď sa pozeráte, ako ľudia chodia. Vidíte, ako niekto kráča v rytme hudby, ktorú si práve predstavuje. Zvláštnou kastou sú učitelia hudby. Najskôr musíte majstrovsky zvládnuť svoj nástroj, aby ste sa vrátili späť a počúvali odznova všetky tie falošnosti, nepresnosti, aby ste zvládali rôzne povahy detí, ale aj ich rodičov.

Ako sa tak rozprávam s našimi muzikantmi a ľuďmi okolo hudby, často sa bavíme o presadzovaní v zahraničí, o snoch spojených s hraním po svete, o scénach, z ktorých prirodzene vyčnieva anglická a americká, lebo ak niečo vymyslíte, máte šancu byť v tom najlepší, a to hlavne ak ste svojím výmyslom posadnutí. Súčasťou debát je aj to, kto to má ľahšie, kto ťažšie. Z vlastného pozorovania môžem povedať, môžeme ďakovať osudu, že sme na Slovensku.

Milý čitateľ, prepáč, chcel som písať o niečom normálnom, ale napokon ani ja nedám pokoj s voľbami. Snažil som sa, ale furt sa mi tam akosi motalo, tak napíšem toto a dúfam, že na chvíľu ma politika prejde. Módne trendy ma nikdy veľmi nezaujímali. Nebol som depešák ani metalista. A nie som ani fanúšikom nateraz mimoriadne populárneho trpiteľského krídla voličov pravice, plných akejsi čudnej masochistickej a neskutočne afektovanej slasti z prehry.

Umelci si môžu vydýchnuť. Ich nezávislý vzťah k politikom a svetu ako takému podporí Európska únia v rokoch 2014 – 2020 sumou 1,8 miliardy eur. Oznámila nám to elegantná pani z Európskej komisie na festivale Eurosonic v Groningene. Ospravedlnila sa, že suma je to nedostatočná, kultúra si iste zaslúži viac. Hneď rozdelenie sumy je pekným umeleckým dielom.

Rok 2011 vojde čochvíľa do dejín. Najdôležitejšie sú stretnutia s ľuďmi. Mal som zaujímavý rok. Okolo mňa sa mihli napríklad Ota Nenbaum (áno, o ňom je tá pesnička, ktorú tak radi spievame okolo Vianoc), Jan Atϋrlich, Dan Keschön, Jens Ehádej (áno, práve jeho ospevuje Helenka Vondráčková), Dieter Moflasche (jeho prítomnosť vždy zahreje),

Ste deprimovaní sychravým počasím? Nemáte náladu? Ak sedíte pri počítači, nájdite si pesničku Láďu Křížka Vzdálená. Je dobré vychutnať si dielo celé, ak ale nemáte čas, skočte rovno na tretiu minútu. Zaručujem, že sa vám deň rozjasní, ak sa neusmejete ani raz, vrátim vám pomernú časť ceny za tento časopis. Zároveň vám bude jasné, prečo sa zo mňa nestal svojho času metalista.

Sedemnásteho novembra rekapitulujeme. Tak rekapitulujme. Zlatá éra slovenského popu vyzerala takto: všetci, ktorí chceli hrať, museli mať zriaďovateľa, podnik, kultúrne stredisko, nejaký výbor SZM a podobne. Ak chceli koncertovať, museli mať prehrávky, kde ich tvorbu posudzovala komisia múdrych súdruhov. Texty museli byť schválené, nielen raz, ale pred každým koncertom, zriaďovateľ posielal texty na príslušný výbor komunistickej strany, kde boli texty posudzované a organizátor dostával povolenie so zoznamom, čo sa môže a čo nemôže hrať.

Neviem, ako skončilo dieťa v rozprávke Cisárove nové šaty po skončení rozprávky. Myslím, že ten dav, ktorému otvorilo oči a ktorý chvíľu volal s ním o cisárovej nahote, ho neskôr znenávidel. Nepovedalo totiž pravdu len o cisárovi, ale aj o dave. V živote môže mať to dieťa pokojne šedivé vlasy a tým cisárom môže byť mladý človek. Vek nie je zásluha ani poľahčujúca okolnosť. Ako v prípade Fedora Gála.