Nespokojní farmári v pondelok odovzdali na ministerstve vnútra v Bratislave 12 600 podpisov od občanov a podali žiadosť o registráciu svojej politickej strany Máme toho dosť!

Už na to zabúdame a patrí sa to pripomenúť. Pred dvadsiatimi rokmi, keď v Poľsku v tomto čase mali premiéra zo Solidarity a v Maďarsku zrušili socializmus v názve štátu a dokonca v bývalom východnom Nemecku sa niečo dialo, u nás v Česku sa nedialo nič. Alebo takmer nič.

Filip Šebánek už ako mladý tínedžer hrával na saxofóne s Lacom Déczim, ktorý mu dal prezývku "Noha". Emigroval do Nemecka, no modrá knižka mu zabránila odísť s Déczim do New Yorku. Zostal preto v Nemecku a založil kapelu N.O.H.A., čiže Noise Of Human Art. Po obrovskom úspechu na Pohode sa N.O.H.A. vracia do Bratislavy.

Do Bratislavy prišiel krátko po tom, ako si vo Frankfurte prevzal Mierovú cenu nemeckých kníhkupcov, zrejme najprestížnejšie ocenenie, aké môže spisovateľ v Európe dostať. Je jedným z najvýraznejších talianskych autorov a intelektuálov, začiatkom osemdesiatych rokov napísal vynikajúci literárny cestopis Dunaj. Hovorí, že nápad spracovať cestu od prameňa k ústiu najväčšej európskej rieky do „sentimentálneho románu” dostal práve v Bratislave. Claudio Magris.

Dvadsaťtisíc, to je podľa posledných odhadov reálny počet Lužických Srbov, ktorí ešte v okolí Budyšína hovoria svojím jazykom. Dvadsaťtisíc je počet obyvateľov jedného neveľkého, českého či slovenského okresného mesta. Lužickí Srbi nemajú svoje mesto - Budyšín, ktorý sa považuje za centrum lužickosrbského kultúrneho a národného života, je mestom lužickosrbským asi tak, ako sú dnešné Košice maďarské alebo Bratislava nemecká. "Nemáme mnoho šancí," hovoril mi cez veľkonočný víkend jeden z členov vedenia Domowiny a nehovoril to smutne, hovoril to s realizmom, ktorý Lužickým Srbom nikdy nechýbal. Vďaka tomu realizmu, schopnosti dohodnúť sa nejako s okolitými Nemcami a pritom si udržať svoju národnú príslušnosť, na rozdiel od všetkých polabských Slovanov nezmizli, ale zostali - tisíc rokov.

Ivan Bútora študoval na Princetonskej univerzite. Dnes jazdí v Bratislave ako šofér trolejbusu a je poslancom miestnej samosprávy. Naposledy mi poslal takýto mail:

Za ich odvahu a hudbu by im mali postaviť sochu, no je jasné, že to by bola posledná vec, ktorú by Plastici chceli. Dnes sú symbolom odporu proti komunizmu, no ich misia pokračuje do dnešných dní. Je skvelé, že aj po smrti ich hlavného speváka a skladateľa Milana Mejlu Hlavsu sa kapela rozhodla pokračovať ďalej a napriek všetkým pochybovačom a odporcom (aj dnes žijú ľudia, ktorí by ich radi zakázali), to robí stále dobre. Dôkazom toho je ich najnovší album Maska za maskou, ktorý vyšiel v januári. O súčasných The Plastic People Of The Universe sme sa porozprávali s Vratislavom Brabencom, jedným z pôvodných členov tejto slávnej undergroundovej kapely.

Generálny riaditeľ Národného ústavu detských chorôb (NÚDCH) v Bratislave Ladislav Kužela ostane naďalej vo funkcii.

Ako mladý človek vstúpil do KSČ. Bol ministrom školstva za SDĽ, dnes je starostom Petržalky a nevylučuje, že v budúcnosti bude kandidovať na primátora Bratislavy. Hoci je ľavičiar, Smer sa mu stále nezdá dosť sociálnodemokratický a prekáža mu SNS vo vláde. Milan Ftáčnik.

Meno Václava Vaška je na Slovensku v podstate neznáme. Neprávom. Vaško bol po matke rodený Slovák, katolík, narodený vo Zvolene, ktorý vyrástol v Banskej Bystrici a študoval v Bratislave. Autor viacerých kníh, článkov, ktorý svojím životom stelesňoval všetko, na čo možno byť z krvavého 20. storočia hrdý. Hoci v bratislavskej Univerzitnej knižnici od Vaška nájdete iba dva tituly (a ich zapožičanie je možné iba prezenčne), tento významný Slovák toho napísal podstatne viac. Krátko po revolúcii v roku 1990 vydal v nakladateľstve Zvon, ktoré sám založil a viedol, dvojzväzkovú kroniku katolíckej cirkvi v povojnovom Československu Neumlčená. Asi na 500 stranách textu sa venuje slovenskému aj českému katolicizmu, hodnotí vývoj a režim slovenského štátu či vplyv vatikánskej diplomacie. K téme sa neskôr vráti. V roku 1994 vychádza Kardinál Tomášek, pohľad na život a dielo významného pražského kardinála napísané s ďalšími autormi a v Bratislave v slovenskom preklade knižka o Tomislavovi Kolakovičovi. Vaška podľa jeho vlastných slov okrem rodičov nikto iný neovplyvnil viac než Kolakovič, a to nielen po duchovnej stránke. Písal o tom aj v českých Teologických textoch a naposledy, pri 100. výročí narodenia Kolakoviča, aj v slovenskej revue Impulz (3/2006). V roku 2007 vydal u Karmelitánov útlu brožúru Likvidace řeckokatolícke církve, venovanú rekonštrukcii pokusu o likvidáciu tejto cirkvi, jeho opus magnum je však nedokončená séria Dům na skále, vydávaná postupne v rokoch 2004, 2007 a 2008. Podtituly jednotlivých dielov znejú Církev zkoušená, Církev bojující a Církev věznená a historicky pokrývajú opäť obdobie 1945─1960. Štvrtý, rozpísaný diel o dejinách cirkvi v Československu, zostal nedokončený. Čitateľsky najpútavejšou knihou sú pravdepodobne pamäti Ne vším jsem byl rád (1999, 2001). Mottom knihy je priliehavý žalm, ktorý znie v českom preklade krajšie ako v slovenskom: „Pojďte, slyšte, všichni bohabojní, chci vyprávět, co prokázal Bůh mé duši“ (Ž 66,16). Vaškov životopis, ako to napísali už mnohí, sa číta ako triler. Tento muž, ktorý prežil mnoho osobných tragédií, stál na správnej strane dejín a bojoval proti obidvom totalitám, polámanému krížu nemeckého nacizmu aj boľševickému kosáku a kladivu. Takých postáv v slovenských dejinách nemáme veľa. Vaškov život má však vďaka pôsobeniu na veľvyslanectve v Moskve aj medzinárodný rozmer, ktorý sa podpísal na rozdelení rodiny, vynútenom odlúčení, polovičnom rozvode a opätovnom obnovení manželského sľubu po páde komunizmu. Bude zaujímavé, či sa tomuto zabudnutému Slovákovi dostane u nás zaslúženej úcty aspoň in memoriam.