„Ak sa človek pre niečo rozhodne a je odhodlaný robiť dobro, tak si spôsob vždy nájde.“  Alebo: „Iba zapamätanie si historických udalostí nestačí. Mali by sme sa väčšmi sústrediť na pozitívne stránky histórie a učiť sa z nej láskavosti, láske, poctivosti, mravnosti a vzájomnej pomoci a súcitu.“ Pomerne ľahko sa to vysloví, veľmi ťažko je krásnym slovám dostáť. Sir Nicholas Winton ich povedal aj naplnil.

Dňa 20. mája 2011 by sa Milan Paštéka dožil osemdesiatich rokov. Nebyť jeho smrteľnej autonehody v roku 1998, mohlo ísť namiesto spomienky o životné jubileum príslušníka generácie na pomedzí živej prítomnosti a pamäti, na hranici medzi prítomnosťou, meniacou sa na minulosť a sprítomňujúcou sa minulosťou. Milan Paštéka však už pred trinástimi rokmi túto hranicu prekročil.

V Česku na filmovom festivale dokumentárnych filmov dostala snímka Barmský VJ (video journalist) švédskeho režiséra Andersa Ostergaarda špeciálnu cenu Václava Havla.

Keď píšem tento text, medzinárodný filmový festival Jeden svet je v plnom prúde. Keď pred časom jeho organizátori na tlačovej besede informovali novinárov o jeho programe, o ulicu ďalej prebiehala oficiálna rozlúčka s pánom Ernestom Valkom.


Život. Čudný chlapík. Zázračný, nevyspytateľný, krásny aj neznesiteľný, chvíľu neprehľadný, potom jednoduchý, raz dobrý ako mama z rozprávky, inokedy nemilosrdný ako macocha z hororu, dlhý aj krátky... 

A smrť?

Odkiaľ pramení dobro? Z čoho pochádza zlo? Vraví sa, že deti sú čisté bytosti. Je to naozaj tak? Čo je ešte citlivosť a čo je už sebectvo a zbabelosť? Čo je ešte prísna výchova a kedy sa začína rodičovský teror? Ako je to so vzťahmi medzi mužmi a ženami, medzi pánmi a sluhami? Ako sa dá vzbúriť? Prečo sa niekedy všetko pokazí? Prečo sa veľké a malé dejiny tak často zlejú do jedného prúdu?

Eco a Carrière. Dvaja múdri chlapíci, intelektuáli v tom najlepšom zmysle slova, bez ktorých by európska kultúra druhej polovice minulého storočia vyzerala inak – bezpochyby horšie – ako vyzerá s nimi.

Mattie Rossová trochu pripomína literárnu Zazie z metra Raymonda Queneaua, „drzaňu" par excellence. Ani jedna z nich si neberie servítku pred pusu, keď sa rozprávajú s dospelými, hoci sú tí dospelí aj nebezpeční, čudní, prefíkaní, hoci aj vyzerajú ako veľký chlap s jedným okom, hrubými spôsobmi a presnou muškou.