Kedysi som písal básne. Naivne som veril, že sila poézie je skutočná. Čítal som ju, hltal, citoval, kradol z knižníc, vyhľadával v antikvariátoch, opieral som sa o ňu, uctieval ju.

Nikdy som v lese nenašiel poriadne hríby. Akoby sa predo mnou schovávali. Boli pritom časy, keď som sa odvážne vydával s košíkom na potulky karpatskými lesmi. Vravím si, veď som z vidieka, musím mať na to čuch.  

Všetci potrebujeme príbehy, na Vianoce ešte viac. Aj ľudské duše v nebi ich potrebujú. A tak si prečítajte, čo im porozprával anjel Juraj s anjelom Antóniom o odvážnej duši Lucii a jej hľadaní lásky.

Milí priatelia, budeme mať nového blahoslaveného. Je ním mučeník salezián Titus Zeman. 

Milí priatelia, mám strach z matematiky, geometrie i vedomostných súťaží. Úzkosť vo mne vyvolávajú kružidlá, pravítka i kalkulačky. Nerád používam otrepané frázy, no tentoraz nemôžem inak: „Strach je zlý radca.“ 

Milí priatelia, dovoľte, aby som vám predstavil mojich dvoch priateľov. Kornela Frňúza a Rudiho Rusa. Kornel je dobrý chlap. Rozhlasák. Milovník kníh.

Milí priatelia, ako dobre, že existujú vône i pachy. Fascinuje ma to najmä v dokumentárnych filmoch o tuleňoch. Jeden ako druhý. Váľajú sa na skalách, majú pohodu. 

Milí priatelia, arogancia, to je hnusná choroba. Vyrastá z nezdravej zeminy povýšenectva. Aroganciu živia naše falošné predstavy o nás samotných. 

Milí priatelia, keď som bol malý, tak som sa vždy niekde zababral. Váľal som sa po zemi, v tráve, v bodliakoch i kríkoch. Krížom-krážom som prelietal po pieskovisku.

Milí priatelia, práve dnes som chcel písať o tom, aké je príjemné dať si šlofíka. Neverili by ste, ale „šlofíka“ oficiálne vedecké kruhy znalcov slovenčiny ignorujú. Napriek hojnému užívaniu tohto slova v hovorovom jazyku ho nenájdete v žiadnom slovníku. Niekde na internete som vyštrachal, že to môže byť české slovo a do češtiny tento pojem prenikol z uzívaného ospalého nemeckého „šláááfen“.