Poľské médiá píšu, že v Maďarsku sa odohráva „konzervatívna revolúcia“. Jedni o tom píšu s hrôzou, iní s nádejou a sympatiami. Ale je naozaj pravda, že to, čo sa deje, ako sa u nás v Poľsku hovorí, v krajine našich bratrancov, znesie pomenovanie duchovné obrodenie či prebudenie národa?

Stalo sa nám to prvýkrát. Vypredali sme festival v predstihu. Je to prirodzený sen každého promotéra. Našim britským kolegom sa to deje každoročne, dokonca vymýšľajú rôzne obmedzenia, len aby sa lístky distribuovali čo najspravodlivejšie.

Emil, zažil som čudesnú vec, skoro som neveril vlastným očiam. Inak, prepáč že hneď odbočujem, výraz „neveriť vlastným očiam“ naznačuje, že ide o niečo výnimočné, ťažko uveriteľné a ak by si to nevidel na vlastné oči, tak neuveríš, že sa to stalo.

Určite už necítim tú neskutočnú, nekonečnú a skľučujúcu beznádej, ako to bolo v čase po útoku, keď som bola vystavená sústavnému ataku zo strany médií a čelných predstaviteľov štátnej moci.

Áno, Londýn horí, a nie je to len pieseň. Z pohľadu na mesto, ktoré na svojich návštevníkov pôsobí inokedy tak priateľsky, ide strach. Čo sa to deje?

Emil, neviem, čo sa so mnou deje, niežeby som sa cítil nejaký chorý, ale necítim sa ani veľmi zdravý. To je, Emilko, to najhoršie, čo sa ti môže stať, lebo keď si chorý, tak o tom vieš a voľačo s tým robíš a keď si zdravý, tak robíš všetko, aby si ochorel. Lenže tento stav, ani z voza ani na voz, to je pekná otrava, to je ako nebyť ani ženatý, ani slobodný, tak čo je to už za situáciu.

Možno by môj život vyzeral úplne inak, keby som neprechovávala takú hroznú nenávisť voči škole. Hocijakej. Možno by som bola niekto iný, keby som nemala odpor k autoritám. Keby som vedela, ako sa učiť. Odmalička mi šlo len to, čo som mala rada – a nesnažila som sa to zmeniť.

Čo majú spoločné Zdeno Chára, Dirk Nowitzki, Vladimír Kličko, Novak Djoković a Petra Kvitová? Odpoveď je zdanlivo jednoduchá. Všetko sú to víťazní športovci posledných dní, týždňov, mesiacov.

Televízne inscenácie sa vrátili. Nechýbajú statické zábery na jednoduché kulisy ani herci s viac divadelným ako televíznym prejavom. Akurát zápletky nevznikali pred sto rokmi v hlavách klasikov, ale písali ich najatí scenáristi, ktorým nejde o žiadnu originálnu výpoveď, ale len o to, aby ich divák neprepol.

„Alfréd Hitchcock hovorieval, že desivé je to, čo nemôžeme vidieť...” Obrovská taška, v ktorej sa určite niečo ukrýva a každý by chcel vedieť, čo, nazrieť do nej, ale má taký veľký rozmer, že divákovi ostane len zvedavosť, neistota a neuspokojené predstavy.