Hlavný záporák je mŕtvy, príbeh sa môže skončiť, aj tak nebol rozohraný najlepšie. Dobro vyhralo, zlo si líže rany a zmätený divák premýšľa, koho žalovať o náhradu vstupného. Nedá sa postaviť poriadny príbeh len okolo záporáka, lebo keď už je po ňom, nemá kto krepčiť na jeho hrobe.

Po veľkom rozbehu vo februári 2011 a po protivlne, ktorá prišla v marci, je skóre v arabskom svete nerozhodné. Nepokoje, plné ulice a streľba do demonštrantov sa stali štandardom. To, čo na začiatku vyrážalo dych – vo väčšine arabských krajín demokratické povstania neexistovali – vstúpilo do každodenna. S odstupom pár týždňov je však ťažké udržať si prehľad, kde sa čo deje.

Popri vojne v Líbyi pokračujú politické turbulencie s tisíckami demonštrantov a desiatkami či stovkami mŕtvych v ďalších arabských krjainách. V Jemene, kde proti vláde okrem demonštrantov, volajúcich po slobode, stoja aj radikálne islamistické skupiny a al-Káida, vyhlásili stanné právo. Vláda v Bahraine si zavolala na pomoc vojakov zo susednej Saudskej Arábie. A  demonštrácie sa objavili aj v Sýrii, v ktorej už pätdesiat rokov vládne strana Baas, podobná svojej rodnej sestre, ktorá vládla v susednom Iraku až do zvrhnutia Saddáma Husajna pred ôsmimi rokmi.

Na celej americkej diskusii o Líbyi cítiť tieň Iraku. Z jednej aj druhej strany. Demokrati zdôrazňujú hlavný rozdiel oproti „Bushovej vojne“, ktorým je súhlas Bezpečnostnej rady OSN podporený Parížom, Londýnom a Arabskou ligou, republikáni zase istý príklon – ako to nazval neokonzervatívec Charles Krauthammer z Washington Post – k Bushovej „agende slobody“. Jedni aj druhí však majú svoje výhrady.

V arabskom svete padajú režimy – každý trochu inak. Niektoré relatívne nekrvavo, iné sa držia aj za cenu masakrovania vlastného obyvateľstva. Líbyjský diktátor Kaddáfí vzdoruje vôli ľudu, ktorému údajne dal do rúk moc po svojej „revolúcii“ – a tej moci dal ľudu vraj až toľko, že samému mu nijaká nezostala. Preto teraz nemôže moc odovzdať. Bola by to komická argumentácia, akú počuť u rôznych politických megalomanov. V Líbyii je to realita, ktorá stojí veľa životov.

Emil, nemysli si, že sa v tomto pokročilom veku nezaujímam o dianie. Mimochodom, dianie je úžasné slovo, znamená to, že sa niečo deje. Len neviem, ako sa volá to, keď sa nedeje nič. Ale k dianiu. Čítam a dívam sa, čo sa deje v Tunise a v Egypte a keby som nebol starý skeptik, tak sa budem radovať. Že sa tam postavili proti diktatúre a že teraz nastúpia demokrati. Tak ako nastúpili u nás.

Nech už to znamená čokoľvek, naj knihou divákov Mojej naj knihy sa stali Slovenské rozprávky Pavla Dobšinského, čo je síce v konečnom dôsledku nezmysel, ale ono je to vlastne jedno, lebo o nič nejde. Skutočne o nič, desať minút po finálovom večere po tej šou už ani pes neštekol.

Shame-On-You, Han-ba vám! Tak nedávno kričali demonštranti v Británii proti konzervatívno-liberálnej vláde. Protest tisícok študentov a učiteľov, ktorý sa zmenil na násilnú demonštráciu, kde sa ničil majetok, aj sídlo konzervatívnej strany, ukázal, že v Anglicku je dnes všetko inak, ako sme bývali zvyknutí. Nejde len o študentov a zahanbujúci zásah polície, ktorá nedokázala „francúzske protesty“ na svojich uliciach spacifikovať.

Kauza „Piča z hoven“ má dlhšiu životnosť než sa patrí. Po tom, čo si polievočku prihriali ľudia z najrozličnejších oblastí, pridal sa so svojím „osobným názorom“ aj predseda zboru poradcov predsedníčky vlády SR. Odhliadnuc od faktu, že v takej funkcii je ťažké mať v masovom médiu osobný názor, to pokašľal aj inak.

William F. Buckley, zakladateľ konzervatívneho časopisu National Review, ktorý vytvoril reaganovskú koalíciu a zaslúžil sa o zvolenie niekoľkých amerických prezidentov, na konci života veril, že konzervatívne hnutie sa vojnou v Iraku zničilo a spáchalo samovraždu.