V rubrike .tvár týždňa píšeme vždy o človeku, ktorý urobil niečo významné počas uplynulého týždňa. Tentoraz to bude o niekom, kto robí dôležité veci už pol storočia. Má totiž narodeniny a pri tej príležitosti sa patrí zagratulovať, a najmä poďakovať.
Máš 70 rokov, a mne to príde ako vtip. Ty a 70? Ale je to aj potvrdenie civilizačného progresu – kedysi boli ľudia v päťdesiatke starí, dnes si Ty v sedemdesiatke zrelý na to najlepšie.
Pred novembrom 1989 som ani netušil, že nejaký František Mikloško existuje. Síce som jeho meno raz, či dvakrát počul vo vysielaní Rádia Slobodná Európa, ale to bolo tak všetko.
Na konci osemdesiatych rokov vyrástla na Slovensku výnimočná generácia slovenských Maďarov. Už v roku 1987 založili neformálny PEN klub maďarských spisovateľov na Slovensku a už pred novembrom 1989 založili politické hnutie Maďarská nezávislá iniciatíva.
Slovenská spoločnosť je založená na biologickom modeli striedania generácií, na cykle zrodu, vrcholu a vyčerpania, ktorý trvá dvadsať až tridsať rokov. Potom sa začína odznova.
Smutný sa po latinsky povie tristis. K autorovi smutných anekdot sa preto „tristoslov“ hodí. A tak mu František Mikloško, Andrej Bán a Pišta Vandal napísali svojich tristo slov a Daniela Kapitáňová tridsať riadkov a tristo písmen.
Smutné anekdoty píše Tomáš Janovic odnepamäti. Medzi množstvom kníh aforizmov, ktorých odpočet prenecháme slovníkom, sú aj Smutné anekdoty (1993) a Najsmutnejšie anekdoty (1995).
V minulých dňoch sme boli svedkami viacerých signálov, že na Slovensku dorastá stredná generácia, ktorá má vôľu prevziať politickú zodpovednosť. Treba to privítať.
Miroslav Pollák bol v rokoch 1990 až 1994 poslancom slovenského parlamentu za KDH. Angažoval sa aj za Demokratickú stranu vo voľbách 1998, ale potom začal pracovať v treťom sektore.
