Summity nie sú niečím, na čo sa novinár, zvlášť po dvoch desiatkach rokov praxe, teší. Ja som sa však na summit Východného partnerstva, ktorý sa mal konať v najbližších týždňoch v Budapešti, tešil. Ale pred niekoľkými dňami som sa len tak mimochodom dozvedel, že táto najvýznamnejšia „mimoriadna“ akcia v rámci celého polroka maďarského predsedníctva Európskej únie nebude.

Vždy som si myslel, že Krkonoše sú prinajmenšom od roku 1945 české hory. Chodievam sem od detstva, od sedemdesiatych rokov, otcov podnik Škoda Praha mal na Friesových búdach, na polceste medzi Špindlerovým mlynom a Pecou pod Snežkou jednu z tých typických krkonošských chát.

V Astane uprostred kazašských stepí, ktoré sa na severe menia na sibírsku tundru, už stojí obrovský sklenený stan. Uprostred neho je malé more s palmami a pieskom z Malediv.

Je pár miest v strednej Európe, ktoré tak trochu zanedbávam. Jedným z nich je Sliezsko. Na to, že v ňom žije viac ľudí ako na takom Slovensku, som tam vlastne bol len párkrát. Je to zvláštny svet, nepodobný zvyšku Poľska, nepodobný ničomu na Slovensku, v Maďarsku alebo v Rakúsku. Ešte tak Ostravsku, ale to je vlastne len česká časť rovnakého kraja.

Možno prvý raz za svojich dvadsať novinárskych rokov pôjdem pred súd. Zopárkrát sa mi tým už vyhrážali, tak ako pred pár rokmi, keď som do jedného komentára napísal, že účelové klamanie českého prezidenta Václava Klausa o Európskej únii je horšie než účelové klamanie spochybňovačov holokaustu. A to preto, lebo oni klamú o minulosti, zatiaľ čo Klaus svojím démonizovaním a ohováraním Európskej únie podkopáva prítomnosť a budúcnosť Čechov a Česka, ktorá, ako som stále ešte presvedčený, s Úniou tak či nejako spojená bude.

V sobotu budem mať premiéru. Budem moderovať politickú debatu, nie niekde v rádiu, ale pekne naživo. V kine tam u nás v Klánoviciach, ktoré sa teraz volá Kultúrne centrum Beseda, čo nielen lepšie znie, ale tiež je to trochu pravda.

Nemecké železnice nám zariadili deň v Berlíne. Jazdenie na bicykloch v Nemecku sa stalo obľúbenou prázdninovou zábavou, čomu zodpovedá aj slušné množstvo cyklotrás. Nie však dostatočná prepravná kapacita nemeckých vlakov.

Stáli sme proti sebe. Ja v saku, on v uniforme. Medzi nami stál môj bicykel, zámkom pripevnený k hromozvodu budovy poslaneckej snemovne parlamentu Českej republiky. „Tu ten bicykel stáť nemôže. Je to chránený objekt,“ tvrdil muž v uniforme.

Píšem si na lidovkách svoj blog. Má trochu podivné pravidlá, môže sa naň písať v podstate len raz do týždňa, ale zase sa to volá Osobnosti LN blogujú a posmrtne, práve predo mnou, každú nedeľu je tam aj Karel Čapek.

V strednej Európe panovala dva dni pred koncom minulého roka tuhá, mrazivá a škaredá zima. Ráno, keď sme mierili na letisko, teplomer ukazoval mínus dvadsať a Paríž, Londýn či Frankfurt nad Mohanom rušili stovky letov.