To, že história nepozná keby, je stará pravda. Uvažovať nad tým, či niektoré udalosti nemohli mať za istých okolností iný priebeh, však nie je nič kacírske.

Týmito nezvyčajnými slovami sa so mnou lúčil mládenec pri východe, keď som sa vracal v nedeľu nadránom z festivalu Bažant Pohoda 2008. Až teraz som si uvedomil, že som mu vlastne zabudol odpovedať: „a my ďakujeme za Pohodu!“.

Každý človek má vraj svojho anjela. Ak je to pravda, potom asi žijeme vo svete plnom anjelov. Čo o nich vlastne vieme?

Hlasovať budú všetci jednotne, a to proti návrhu rozpočtu, pretože voči nemu majú množstvo výhrad.

Pred tridsiatimi rokmi bol vyhlásený nový štát. Mal byť výsledkom tisícročných snáh, mal stáť na cyrilo-metodských tradíciách a mal ctiť slobodu. Esej o tom, ako to dopadlo, napísal Peter Zajac.

Slovenská republika má tridsať rokov. Princípy slobody sa doposiaľ podarilo zachrániť. Inštitúcie sú však nedobudované, vracajú sa otázniky nad budúcnosťou aj tiene minulosti. Dokážeme spracovať svoju históriu tak, aby sa znova a znova neopakovala? Dokážeme to urobiť triezvo a pritom bez sebanenávisti?

Na otvorenie výstavy Skriňa Matthewa Barneyho som išiel s nedôverou. Slávne meno v názve plus téma pohľadu do súkromia umelcov...

Všetci hovoria o spájaní a pritom to vyzerá ako delenie. Pozor, to nie je neschopnosť, ale dobre premyslená stratégia, inšpirovaná filmom Vratné lahve. Heslo hlavnej postavy znelo: „Aby mohlo být vítání, musí být napřed loučení.“

Na návštevu k strýcovi Imrovi a tete Majde na Šoltésovej ulicu sme chodili s rodičmi častejšie do roku 1957, pokiaľ sme bývali na Rajskej ulici. Po Cukrovej a Poľnej to bolo „za rohom“. Po roku 1957, z Koliby, bola cesta zložitejšia. Prakticky vždy sme prišli na olovrant.

Známy výrok, že štáty sa udržujú ideami, z ktorých vznikli, sa nám znova pripomína v súvislosti s dnešnou krízou demokracie v našej vlasti. Už znova musíme rozhodovať vo voľbách o perspektívach ústavných základovslobody a vlády zákona. Zachránime ich? Čo pre nás znamená byť štátom?