Sú to čudné karikatúry. Na obálke časopisu Respekt drží nemecká kancelárka Angela Merkel v rukách hada s Putinovou hlavou, pokúšajúceho sa urobiť slučku okolo jej krku. Na obálke nemeckého týždenníka Der Spiegel je fotomontáž vojnovej fotografie nacistických pohlavárov a Angely Merkelovej v žltozelenom nohavicovom kostýme pred aténskou Akropolou a keby to nebol akurát Spiegel, pokladal by som to za dosť nechutné.

Dežo Ursiny zomrel pred dvadsiatimi rokmi, 2. mája 1995. Potichu to pripomenul dokument Momentky (2008) režiséra Petra Krištúfka. Ten film si podržal hodnotu svedeckej výpovede, Dežove pesničky znejú čoraz lepšie, len všetci, čo vo filme účinkovali, sú o sedem rokov starší, alebo nežijú.

Je máj, je lásky čas, „hrdliččin zve ku lásce hlas.“ Noční vlci už zaliezli do nor, neboli to nevinní motorkári na výlete, ale Putinova kohorta, ktorá kolíkovala cestu pre vojenské konvoje. Komu sa nepáči slovo kohorta, nech sa ide pozrieť na Putinovu bustu rímskeho imperátora v dedinke neďaleko Petrohradu, ktorú tam nainštalovali miestni donskí kozáci. Keďže boli aj takí, čo nestrkali hlavu do piesku a spanilú jazdu neprečušali, museli sa tí piati motorkári na hraniciach strategicky rozptýliť, alebo pricestovať vlakom, požičať si u nás motorky aj motorkárov a spoľahnúť sa na Slavíne na logistiku ruského veľvyslanectva.

Historická mapa Hviezdoslavovho námestia sa v dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí spája so vznikom a zánikom štátov, so zápasom proti potláčaniu náboženských a občianskych slobôd, no to námestie bolo aj svedectvom násilia, nevraživosti a nenávisti, rasovej, národnej, triednej. Námestia, ktorých osudy sú spojené s dejinami obce a mesta, krajiny a štátu, majú takú podobu, akú majú spoločenstvá, ktoré sa na nich zhromažďujú, manifestujú, demonštrujú, protestujú.

Bratislavské jazzové dni majú za sebou 40. ročník. Dva dni po jeho skončení hovoríme s Petrom Lipom, zakladateľom, dušou, tvárou a hlasom „džezákov” o bezprostrednej aj vzdialenejšej minulosti.

Katka, hrdá slovanistka, ktorá chodí na všetky zápasy svojho milovaného klubu, si musela požičať od kamarátov, aby si mohla kúpiť drahé lístky na zápasy Slovana v Európskej lige. Namiesto zábavy sa strachovala o svoj život.

Okamihy teroru sú vždy hrozné. Človek je zdesený tým, čo vidí. Tak to bolo pri Dvojičkách v New Yorku, rovnako teraz v Paríži. V prvom okamihu platí absolútne, ultimatívne, bez všelijakých áno, ale, že odpoveďou na karikatúru a smiech nemôže a nesmie byť vraždenie. Nech je ten smiech akokoľvek vyzývavý a karikatúra blasfemická. V druhom okamihu sa začne zdesený svet solidarizovať. Stáva sa Charlie Hebdo. Ľudia vytvoria spoločnú reťaz, mlčky demonštrujú, držia sa za ruky, svet sa otriasa v plači, zahalený v smútku.

Jana Kirschner, Szidi Tobias a Lucia Šoralová. Tieto tri slovenské speváčky sa určitým spôsobom spájajú s menom Petr Hapka. Účinkovali v jeho projektoch a dodnes sa k nemu vo vlastnej tvorbe hlásia. .týždeň prináša ich spomienky na tohto legendárneho českého speváka a skladateľa, ktorý zomrel nedávno vo veku 70 rokov.

Slovenská futbalová liga je je slabá, nudná, neschopná konkurencie. Otázne je, či môže byť lepšou. Môže. Len ak sa prebudia tradičné slovenské kluby z veľkých miest.