Milí priatelia, často sa ma pýtate, aký je Svätý Jur. Žijem tu od detstva, tu ma počali. Čo som si mal počať? Tetušky mi hovoria: „Ahoj Štefko!“ Poznám ich radosti, chemoterapie, diagnózy, psov. Dnes máme päťtisíc obyvateľov, držíme si tento počet od stredoveku. Mali sme aj právo meča. Kat stínal, aj ruky sekal, aj na dereši prášil vagabundov. Pred pár rokmi meč ukradli.

Zimný čas inšpiruje, aby som písal o kocúroch. Ich kožúšky sú fascinujúcim výmyslom Stvoriteľa. Sú snom každého dizajnéra – krásne i funkčné, zahrejú i ohúria. 

Blíži sa obdobie chrípok. Už teraz je ľahké predstaviť si tie rady uzimených ľudí, ktorí si v lekárňach pýtajú niečo na túto pliagu. Málokto však vie, že za hlavnou zložkou liekov proti chrípke stojí jedno exotické korenie. Voláme ho badián.

Milí priatelia, sú veci, na ktoré si v živote musíme počkať. Musíme na ne dozrieť. Musíme ich hľadať a nenachádzať. Keď ich nájdeme, musíme ich stratiť. Musíme po nich túžiť vedome i nevedome, podvedome i nadvedome, ak, samozrejme, „nadvedomé“ túženie vôbec existuje.

Milí priatelia, sú isté veci, ktoré sú bežnou súčasťou života, no napriek tomu sú vrcholne nevhodné a trápne. Jednou z takých vecí je náhodné zakopnutie. 

Milí priatelia, niekedy sa neviem na nič sústrediť. Všetko ma ruší. Raz som sa zatvoril do odhlučnenej štúdiovej miestnosti bez okien. Myslel som, že v tom umelom tichu nájdem pokoj. Opak bol pravda. 

Milí priatelia, kaluže sú fenomén. Vznikli, keď na tejto planéte prvýkrát spŕchlo. Ateisti hovoria, že to bolo po veľkom tresku, kresťania tvrdia, že to bolo po stvorení sveta.

Milí priatelia, vracanie je zvláštny jav. Na svoje prvé skutočné vracanie si dobre pamätám. Boli sme na výlete v Piešťanoch. Vyžobral som si neviem koľko kopčekov zelenej pistáciovej zmrzliny. Pahltne a sebecky som ich zlízal. Prišli kruté kŕče, škvŕkanie, sťahy, žalúdočné šťavy a bác. 

Milí priatelia, roky som odmietal akýkoľvek šport. Vlastne rovných dvadsať rokov. Do lopty som nekopol, puk som neodpálil, ba dokonca i domáce práce som onálepkoval značkou „šport“ a tak som sa im úspešne vyhol. Životná komótnosť pseudointelektuálneho tvorcu, nechuť k pohybu, odpor k dynamike, láska ku knihám a záľuba v bonvivánskom konzumovaní všetkého sladkého ma priviedli k bodu, kedy sa ručička váhy suverénne dotkla stodvadsiatky. Zdúpnel som. 

Milí priatelia, s mnohými vecami sa chce človek podeliť. Keď sa delí dobré, tak to znásobuje objem. Celkom ako cesto na buchty. Z malej guľôčky je zaraz hora, už len ponaťahovať, pridať lekvár, pomúčiť plech, potrieť olejom a šupnúť do rúry na dvesto stupňov.