Ako nám môžu dejiny pomôcť pochopiť súčasné dilemy krajín okolo Stredozemného mora? Keď hovorím o dejinách, nemyslím tým posledných 20 alebo 30 rokov, ale historické procesy, ktoré siahajú do antiky alebo stredoveku. Píše David Abulafia.

Je 25. október 1956. V Maďarsku vrcholí protiboľševické povstanie. Krajina márne žiada Západ o aspoň morálnu podporu. Jalta je Jalta, Teherán je Teherán a dohody sú dohody. Povstalci odstraňujú z verejných budov červené hviezdy a čelia sovietskej vojenskej presile. Major Akopjan z okupačnej armády sa pridáva so svojimi vojakmi k tým dobrým. Dáva si dole zo svojej uniformy červenú hviezdu. Zrádza ako vojak, stáva sa Človekom. O dva týždne zomiera guľkou bývalých vlastných. Hrdina Akopjan bol Armén.

Na budúci rok avizovaná kompletná verzia poslednej Rossiniho opery na slávnu Schillerovu drámu Guillaume Tell, vari s najrozspievanejším Juanom Diegom Flórezom, zasa láka, lebo bude dôstojne nadväzovať na ukončený skvostný XXXIII. ročník Rossiniho operného festivalu v Pesare.

Do troch rokov má byť hotový celoslovenský národný projekt Digitálne múzeum. Centrom digitalizácie sa stalo špecializované pracovisko v Múzeu SNP v Banskej Bystrici, ktoré sa budovalo niekoľko rokov.

V čase uzávierky tohto čísla 30-ročný Krupinčan Jozef Ličko už 70 dní nesmel opustiť africký Čad. Stavebná firma jeho otca a strýka tam stavia futbalový štadión.

Keď porovnáme vývoj Slovenska v 20. storočí s vývojom niektorých významných európskych národov, udrie nám do očí ich zostup a slovenský vzostup. Pred sto rokmi bola Veľká Británia veľmocou v prvej kategórii, aby v nasledujúcich rokoch stratila svoju koloniálnu ríšu vrátane Indie a významnej časti Afriky. Niečo podobné sa dá povedať o Francúzsku. Rusko sa posunulo z pozície veľmoci, v ktorej bolo už prinajmenšom dve storočia predtým, do pozície superveľmoci. Cez rozšírenú sovietsku štátnosť a ideológiu komunizmu vládlo polovici sveta. Zrútením ideológie však Rusko o toto všetko prišlo. Globálnu ideu nemá, rozpadom Sovietskeho zväzu sa ocitlo za hranicami Ruska dvadsať miliónov Rusov.

Možno by sme mali najprv odpovedať na otázku, odkedy dokedy siaha dvadsiate storočie. Od Einsteina po rozlúštenie tajomstva Higgsovho bozónu? Alebo od Fleminga po klonovanie? Od Misa Criolla po Salvadora Daliho či od Chaplina po Johna Lennona? Prípadne od mníchovského pivného puču po Auschwitz? Od dobytia Zimného paláca po gulagy? Potom od gulagov po Veľký pochod a odtiaľ po horu lebiek Pathet Lao?

To, že sedím v srdci East Side na káve a z perspektívy New Yorku píšem o amerických voľbách, cítim ešte stále ako zázrak novembra 1989. Ale to, čo pred sebou vidím, cítim už občas ako čosi nenovembrové.

Štyri dni, tri zápasy, šesť bodov, a pri troche šťastia ich mohlo byť deväť. Do trojzápasu sme vstúpili výbornou prvou tretinou proti Metalurgu Novokuzneck, dali sme gól a vyzeralo to celkom sľubne. Lenže v druhej tretine otočili na 1:2 a hoci sa nám podarilo vyrovnať, v tretej tretine sme to neudržali a prehrali sme. Škoda, lebo herne sa mi zdali jedným z najslabších mužstiev, aké tu zatiaľ hrali. Ale po nás porazili aj Lev Praha a CSKA Moskva, takže asi to nebola náhoda. Oni asi nehrajú najlepší hokej, ale sú veľmi efektívni.

Americké prezidentské voľby sprevádza paradox: krajina si demokraticky vyberá prezidenta, ktorého dopad na životy ostatných ľudí sveta je niekedy väčší ako dopad ich vlastných domácich politikov. Ak je to tak, nemajú americkí občania a voliči väčšie slovo ako občania iných krajín? Nemali by v amerických voľbách hlasovať aj iné národy?