Zdá sa, že 23 rokov po novembri 1989 je školstvo konečne „in". Ešte nie v zmysle vnímanej kvality či dotiahnutých reforiem, a dokonca ešte stále nie ani v zmysle priorít ? ale aspoň v zmysle pozornosti, ktorú sektoru školstva začína venovať verejnosť. Je to prvý malý krôčik. Prispel k tomu azda aj nedávny štrajk škôl, aj ten však odráža širší trend. Médiá sa školstvu venujú už nielen na bulvárnej úrovni, a nielen keď niečo praskne, vybuchne alebo spadne. Pozornosť ku školstvu nepochybne prilákal aj minister školstva Dušan Čaplovič svojou razanciou často kontroverzných riešení (i keď požiadavky na financie mu, zdá sa, energiu odobrali). Viacerí reformátori školského prostredia sa napriek Čaplovičovej snahe o väčšiu štátnu kontrolu nad vzdelávaním usilujú o zriadenie vlastných škôl. Noví ľudia, napríklad z manažérskeho prostredia, sa opatrne púšťajú do nových projektov vo vzdelávaní. Prekladajú sa knihy so školskou tematikou a aspoň v odbornej verejnosti sa diskutuje o tých, ktoré len nedávno vo svete vyšli. A objavujú sa aj nové nadácie, podporované z firemného prostredia. Blýska sa teda na časy?

„Nechcem byť nesmrteľný svojou prácou. Nesmrteľnosť chcem dosiahnuť tým, že nezomriem!”, povedal na margo tejto večnej témy Woody Allen. Diskusie o Moodyho knihe Život po živote sú živé aj viac než tri desiatky rokov od jej vydania zrejme preto, že západnému človeku vracia späť to, čo sa už dlho pokúša vytlačiť kamsi do zadného traktu zabudnutia: smrť, na ktorú podľa múdrych treba pamätať.

Každé ráno kráča špinavou cestou do špinavej školy. V nej stretáva špinavých spolužiakov a učiteľov, poobede znovu ide domov po známej zablatenej ceste.

Vo svete literatúry existuje v posledných desaťročiach niekoľko úkazov, ktoré napriek tomu, že sme už takmer všetko videli, počuli, čítali, vyvolávajú ešte nefalšovaný údiv.