Emotívnych Grékov tak trochu teší, že sú opäť, po viac ako dvoch tisícročiach, stredobodom Európy. Pred týždňom počas volieb rozhodovali nielen o sebe, aj o osude eurozóny. Čo pritom prežívajú a čo si myslia? Tušia, že bankrot možno iba oddialili?

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Pondelkové dopoludnie, jedna z bratislavských nemocníc, pôrodnícke oddelenie. Pokoj na oddelení počas pár sekúnd vystriedal pohyb, a radosť premohlo súcitné ticho. Jedna z mamičiek práve prišla o svoje dieťa.

Ak je umelý potrat výdobytkom ženskej emancipácie, je nevhodné hovoriť, čo sa za týmto „výdobytkom“ často ukrýva. Postabortívny syndróm je však pojem, ktorý počuť už aj na Slovensku.

Slováci sa pohybujú v zvláštnych cykloch: 1. Niečo sa dobre vyvíja. 2. Zvolíme zlo. 3. Zlo robí zlo. 4. Postavíme sa zlu. 5. Zlo poodíde. A zasa dokola od bodu 1. Ale že občiansky odpor vypení po voľbách tak rýchlo a tak prudko, s tým sme nerátali. A hlavne s tým určite nerátala Ficova gaunerská banda.

Toto je anketa o slovenskej hudbe. V dnešnej nekultúrnej dobe je veľmi dôležité priniesť do svojho života pekné veci.