Oportunizmus vs demagógia a dogmatizmus nie sú dva extrémne póly verejného diškurzu, ale jeho podstata. Za touto vetou by som mohol spraviť bodku. Môj syn Róbert by tak istotne spravil. Honoráre za jeho texty tomu zodpovedajú. Ja však musím naplniť požadovaných 3 000 znakov s medzerami. Takže:

Tuším, že s teóriou cyklov som sa stretol u istého J. W. Forrestera koncom 70. rokov minulého storočia. Vtedy som tiež prvý raz čítal o existencii kondratievovských cyklov. Nikolaj Kondratiev (nar. 1892) objavil svoje „dlhé“ (päťdesiat-šesťdesiatročné) cykly skúmaním hospodárskych kríz v rozvinutých kapitalistických ekonomikách. Za jeho buržoázne vedátorstvo ho zavreli do gulagu, kde ho popravili roku 1938.

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.

Napríklad taký J. C. Vyrastal v rodičovskej krčme na dedine kúsok od Prahy, počas medzivojnového Československa. V krčme sa hralo divadlo, požičiavali knihy. V Hostouni žila aj malá židovská komunitka, ktorú pohltil holokaust. Počas vojny pomáhal odboju a na jej konci bol účastníkom pražského povstania (na vlastné oči videl lynč nemeckých civilistov nenávistným davom). Po vojne vstúpil do komunistickej strany.

„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)

Prvýkrát som čítal o tom zvláštnom súbehu dejinných udalostí v Jaspersovom Úvode do filozofie. Naposledy v knihe Karen Armstrongovej Velká transformace (Academie, Praha 2012). To neuveriteľné obdobie medzi rokmi 800 až 300 pred naším letopočtom nazval Jaspers axiálnym vekom. Na rôznych miestach sveta sa vtedy objavili duchovné náuky, ktoré dodnes formujú naše postoje, pocity, hodnoty, potreby, ciele, správanie. Jeremiáš a starozákonní proroci, Buddha a buddhizmus, Konfucius a konfuciánstvo, Lao-c´ a taoizmus, Sokrates a starogrécka veda.

Záborský bol síce ctižiadostivý človek túžiaci po uznaní, ale občas si volil pseudonymy. Svoju prvú významnú báseň ódu Na Slováku podpísal menom N. Magurský. V roku 1864 v almanachu Lipa vydal svoje divadelné hry Odboj zadunajských Slovákov a Arpádovci – pod pseudonymom Vojan Josifovič. Na stránke zaborsky.blogspot.sk, ktorá prináša podrobné informácie o Záborskom a jeho diele a ktorú pripravuje Timotej Kubiš, sa uvádzajú aj ďalšie pseudonymy: Filip Konôp, Parabola Drotár Fedor, Brindza Jánoš, Jano Metla, Füldenstein, Vilibald Graf von Habenichts Titularkaiser von Babylon und expectativer König der Republik Pohlen.

Laudatio, prednesené 9. 9. 2009 pri príležitosti udelenia Ceny Jána Langoša Fedorovi Gálovi.

Posledných pätnásť rokov pred novembrom 1989 som sa živil prognózovaním, t. j. predvídaním budúcnosti. Dodnes som hrdý na to, že som dávno pred 17. novembrom anticipoval vývoj. Že som bol pri tom, keď vznikala vízia „kritického množstva systémových zmien jediným úderom“, a keď sa subjekt týchto zmien identifikoval v podobe „ostrovov pozitívnej deviácie“, ktoré sa zlejú do mohutných sociálnych hnutí. Menej som však už hrdý na fakt, ako sa mi nepodarilo predvídať konkrétne spoločenské dianie v bezprostrednom víre ponovembrových udalostí. Bol som zaskočený väzenským problémom rovnako ako charakterom diania v našich podnikoch. Nejako podobne to bolo aj s problémom vzťahov Slovákov a Čechov, resp. maďarskej menšiny.