Vypočul som si štyri náhodné diskusie, ktoré spolu nijako nesúviseli, ale mne sa zdá, že predsa len majú čosi spoločné. Sú to kúsky skladačky, ktorú všetci spoločne skladáme, akurát máme každý inú predlohu, takže niekto skladá obraz Martina Benku, niekto Picassa a niekto obraz mačky do profilovky, čo výsledku príliš nepomáha.

Je to zvláštne, ako sa v tom istom týždni politik hnevá, že niekto je zavretý, lebo slovne týral a ubližoval iným, a požaduje úplnú slobodu slova a zároveň schválime zákon, ktorý iným ľuďom nebráni hovoriť, zato im ale káže, ako majú a hlavne nemajú žiť. Takže sa zdá, že sme krajina, kde každý môže hovoriť hocičo a stať sa nesmie nič.

Zdá sa mi, že pasca stredného veku je aj v tom, že o náročných veciach hovoríme náročne, o vážnych ešte vážnejšie než vážne. O problémoch problematicky. Míňame tým také množstvo energie, že samotné hovorenie o problémoch už považujeme za výkon, ktorý sme pre danú vec urobili, hoci sme zatiaľ neurobili nič, ale hovoriť o vážnych veciach ľahko nám pripadá nie dosť dostatočné. Zažil som celkom odlišnú konverzáciu.

Ľudstvo trápi samota. Švédi sa ňou vraj už vážne zaoberajú. Majú aj národnú stratégiu proti samote. U nás to, myslím, príde na rad, hneď ako doriešime, kto vlastne sme, čo povedal Štúr, ako to myslia medvede a ako to bolo so slovenským štátom, a kde sú peniaze. Takže povedzme takých sto a viac rokov. Dovtedy aspoň táto kratučká úvaha.

Leto je plné nádherných paradoxov. Robím si z nich vždy takú svoju letnú zbierku. Ako keď sa zbierajú kamienky na pláži. Tu je zopár kúskov.

V poslednom čase sa veľa hovorí o buste. Ale mňa by zaujímalo, čo na to hovorí tá busta.

Mám takú drobnú vedeckú výzvu, ktorá už možno aj bola naplnená, len ja to pri svojej nevzdelanosti neviem. Ale bolo by skvelé napísať dejiny ľudského plaču. Máme už dejiny účesov, módy, chôdze, rôznych zvykov... tak prečo nie dejiny ľudského plaču. Neboli by asi pekné, ale určite pravdivé.

Pojmy sú dôležité a je dobré si ich neustále spresňovať alebo ich významy posúvať, ako sa vyvíjajú v čase. Ja tu mám drobný návrh na úpravu osnov, keď počúvam, ako každý obhajuje právo na vlastný názor, ale za myslenie bojuje len málokto.

Pravda je dnes vzácna esencia. Ako tie maličké častice, z ktorých sa vraj skladá svet. Tuším sa im hovorí bozóny. Sú aj nie sú. Sú nami, sme nimi... tak je to, myslím, aj s pravdou.

Je veľa drobných radostí, ktoré sa človek silou-mocou snaží uchovať, hoci mu ich vývoj neúprosne berie. Minule sa mi pokazil dáždnik a ja som si ho chcel dať opraviť.