Skúšam tak ako iní hľadať odpovede na zložité otázky v prírode. Všetky tam sú a vcelku jednoduché. Aj o nás, hoci si myslíme, že my sme iní, zložitejší. Vieme to, ale keď na to príde, voláme radšej kamarátke, ktorá vie ešte menej, ale nás to paradoxne upokojuje viac.

Mám podozrenie, že sme to s tými štátnymi kasínami všetci nepochopili. Mám totiž podozrenie, že sme pána ministra zle rozumeli a predstavovali si, že v štátnom kasíne bude hazard vyzerať ako v súkromnom, ale myslím si, že tam predsa len istý posun je.

Je to zvláštne, ako sa v tom istom týždni politik hnevá, že niekto je zavretý, lebo slovne týral a ubližoval iným, a požaduje úplnú slobodu slova a zároveň schválime zákon, ktorý iným ľuďom nebráni hovoriť, zato im ale káže, ako majú a hlavne nemajú žiť. Takže sa zdá, že sme krajina, kde každý môže hovoriť hocičo a stať sa nesmie nič.

Celý svet sa začína točiť v podivnom narastajúcom víre, akoby čoraz viac ľudí ovládol nepokoj. Hovoríme si nástojčivým hlasom: „Keby tak bol kľud, ako veľmi by sme ho chceli...“ Tak premýšľam, či by sme ho naozaj chceli.

Premýšľam, ako zasiahne konsolidácia divadlo. Tým, že bude mať menej peňazí asi nie, to už sa vyriešilo dávnejšie. Takže budeme musieť začať šetriť inak. A nie na strane divákov, ale poctivo na strane dramatických postáv.

Minule som mal dva astronomické zážitky. Jeden vizuálny a jeden verbálny. Myslím, že medzi nimi existuje drobná väzba, a ako to tak býva, možno je to náhoda, ale možno nie.

Zdá sa mi, že pasca stredného veku je aj v tom, že o náročných veciach hovoríme náročne, o vážnych ešte vážnejšie než vážne. O problémoch problematicky. Míňame tým také množstvo energie, že samotné hovorenie o problémoch už považujeme za výkon, ktorý sme pre danú vec urobili, hoci sme zatiaľ neurobili nič, ale hovoriť o vážnych veciach ľahko nám pripadá nie dosť dostatočné. Zažil som celkom odlišnú konverzáciu.

Vraví sa, že žijeme bláznivé časy a že je treba sa ich báť. Ale čo ak je to práve naopak, že dnes žijeme neúprosne logické, racionálne časy a hlboké ľudské bláznovstvo sa stráca, a práve preto je treba sa báť.

Vládcovia to nemali nikdy jednoduché, pracovali hlavne s ľuďmi a s ľuďmi je to zložité, každý má svoju hlavu, a to sa potom vládcovi len náročne tvorí z ľudí masa. Boli s tým problémy vždy, ale potom sa našlo dobré riešenie.

Leto má veľa tvárí, okrem tej dovolenkovej aj tú kuchynskú, kde sa zavára, kde sa robí lekvár, kde sa krája cuketa, buble kečup... recept je kľúč a každý má svoj. Lebo iný jesť nebude, ani keby čo bolo... Ibaže by už nič nebolo... Keď ide cez žalúdok láska, možno aj národné zmierenie.