Mám podozrenie, že sme to s tými štátnymi kasínami všetci nepochopili. Mám totiž podozrenie, že sme pána ministra zle rozumeli a predstavovali si, že v štátnom kasíne bude hazard vyzerať ako v súkromnom, ale myslím si, že tam predsa len istý posun je.

Vládcovia to nemali nikdy jednoduché, pracovali hlavne s ľuďmi a s ľuďmi je to zložité, každý má svoju hlavu, a to sa potom vládcovi len náročne tvorí z ľudí masa. Boli s tým problémy vždy, ale potom sa našlo dobré riešenie.

Je to zvláštne, ako sa v tom istom týždni politik hnevá, že niekto je zavretý, lebo slovne týral a ubližoval iným, a požaduje úplnú slobodu slova a zároveň schválime zákon, ktorý iným ľuďom nebráni hovoriť, zato im ale káže, ako majú a hlavne nemajú žiť. Takže sa zdá, že sme krajina, kde každý môže hovoriť hocičo a stať sa nesmie nič.

Zdá sa mi, že pasca stredného veku je aj v tom, že o náročných veciach hovoríme náročne, o vážnych ešte vážnejšie než vážne. O problémoch problematicky. Míňame tým také množstvo energie, že samotné hovorenie o problémoch už považujeme za výkon, ktorý sme pre danú vec urobili, hoci sme zatiaľ neurobili nič, ale hovoriť o vážnych veciach ľahko nám pripadá nie dosť dostatočné. Zažil som celkom odlišnú konverzáciu.

Leto má veľa tvárí, okrem tej dovolenkovej aj tú kuchynskú, kde sa zavára, kde sa robí lekvár, kde sa krája cuketa, buble kečup... recept je kľúč a každý má svoj. Lebo iný jesť nebude, ani keby čo bolo... Ibaže by už nič nebolo... Keď ide cez žalúdok láska, možno aj národné zmierenie.

Vypočul som si štyri náhodné diskusie, ktoré spolu nijako nesúviseli, ale mne sa zdá, že predsa len majú čosi spoločné. Sú to kúsky skladačky, ktorú všetci spoločne skladáme, akurát máme každý inú predlohu, takže niekto skladá obraz Martina Benku, niekto Picassa a niekto obraz mačky do profilovky, čo výsledku príliš nepomáha.

Leto je veselé, tak sa to všeobecne hovorí, ale skutoční znalci leta to, myslím, vidia trochu inak. Snažím sa ich pozorne počúvať a v mnohom im dávam za pravdu. Krása prináša aj smútok a človek by sa mu nemal brániť. Je potrebnou ingredienciou k nášmu oddychu.

Nikdy som si neuvedomil, že ako príslušník slovenského národa mám v živote o jednu dilemu menej oproti iným príslušníkom iných národov, a to, kam pôjdem na dovolenku.

Čítam si akurát zbierku mestských príbehov z jedného nášho mestečka, nebudem hovoriť ktorého, ale rastie tam okolo veľa topoľov. Príbehy sú veselé i smutné, sto rokov staré a je zaujímavé uvedomiť si, čo majú spoločné...

Sú rôzne kolobehy, niektoré má na starosti príroda a niektoré sme si vymysleli my sami, odkukávajúc od nej. Ale teraz sa zdá, akoby príroda začala odkukávať od nás.