Dojedla sa polievka, hutný hovädzí vývar s domácimi rezancami. Prichádza na rad nedeľné kura. Na tanieroch sú už kopčeky ryže, deti sa hlásia o svoje mäso s rúčkou. Nakoniec do misiek pri tanieroch pribudne obligátna príloha – kompót.

Prechádzate sa po prímorskom letovisku. Všade slnko, zubatí opálení ľudia, na domoch tyrkysové okenice, vo vzduchu more a sladké ničnerobenie. Prechádzate okolo reštaurácie a zrazu skameniete. Na tanieri pri jednom stole leží ona. Presnejšie jej chápadlo. Chobotnica.

Podobá sa na karfiol, no namiesto bielych pevných oblakov má strapaté a hebké nerozvinuté púčiky. Je zelená a na tanieri sa preto skvelo vyníma. Práve sa  začína jej sezóna, ktorá sa potiahne až do októbra. Ukrutne zdravá brokolica. 

Čistý biely tanier. Možno hlboký. A na ňom tri či štyri biele kopce posypané škoricovohnedou posýpkou. Chytíme do ruky nôž a jednu z tých mäkkých oblín rozpolíme. Odhalí sa karmínové srdce – jahoda a pustí pod seba potôčik čerstvej krvi. Máme tu leto.

Prinesú ju buď v keramickej miske alebo rovno naservírovanú na tanieri. Šťavnatú kocku, podobajúcu sa na talianske lasagne, no naozaj len z diaľky. Len čo sa dostane pod nos, rázne nám vysvetlí, že tu sa nikto nebabral s parmezánom, ale s jahňacím. Musaka.

Z diaľky vyzerá ako veľký ozdobný porcelánový tanier, zblízka sa mení na biely hebučký koláč pokrytý jemným chmýrím. Keď sme na dotyk, vonia po hubách a ušľachtilej plesni. Kotúč koncentrovanej smotanovej chuti schovávajúcej sa pod pevným hermelínovým kožúškom. Brie (čítame brí).

Je mramorovo fľakaté, šťavnaté a omamné až strach. Číha na nás z taniera ako dajaké exotické zviera, na povrchu dýcha tmavá hebká pokožka z vlhkej vrstvy kakaa, vo vnútri vášeň. Zaboríme doň dezertnú lyžičku a sme stratení, niet návratu späť. Tiramisu.

Patria medzi najdrahšie orechy na svete, hoci to vlastne ani orechy nie sú. Človek už skúsil hádam všetko: kedysi sa však očividne zahral na veveričku a zo stromu zniesol na naše taniere semienko, ktoré nesmie chýbať v žiadnej stredomorskej kuchyni – píniový orech.

Pristane pred nami tanier – vytúžený steak veľký ako ruka – a na ňom si odvážne hovie niečo zelené. Votrela sa tam voľajaká trestuhodne odvážna kúdeľ. Alebo šalát: hrabkáme sa v zelených listoch a zrazu bum – hlavička s chvostíkom. Odvšadiaľ na nás skáču klíčky!

Doba je krutá a nevyberavá. Čo takto pristúpiť aj k svätému Valentínovi o kus odvážnejšie a po lopate? Svetom predsa hýbu blázni, pomstychtiví, deťmi ostrihaní prostorekí fauni. Môžeme si teda tiež dovoliť na tanier pred svoju milovanú polovičku položiť rovno srdce.