Bolo raz jedno sovietske dieťa, narodené v roku 1960 v Dnepropetrovsku, ktoré vyrastalo v päťposchodovom paneláku. Otec rodinu opúšťa, Júlia je dobrá žiačka – nikto v triede nedokáže zložiť kalašnikov tak rýchlo ako ona.

Ten, koho to zaujíma, môže práve v tejto chvíli sledovať prvé nežné dotyky s európskou demokraciou. V európskych voľbách prvýkrát stoja celoeurópski kandidáti, ktorí by mali prevziať úrad predsedu komisie, pokiaľ ich stranícka rodina vyhrá voľby.

Pátram po jedinom prípade švajčiarskeho separatizmu, keď ma zrazu vydesí telefonát z Ukrajiny. Rodina z južnej časti krajiny, s ktorou sa priatelím, žije stovky kilometrov od Krymu a od Donbasu. Ich oblasť sa nespomína v správach, nie sú tam obsadené žiadne úradné budovy, nevztyčujú sa tam ruské zástavy. Práve preto ma ten telefonát z údajne pokojného prostredia zamrazí – na uliciach patrolujú ozbrojenci, neznámi, zakuklení. Jedného drobného podnikateľa na verejnosti zastrelili. Dcéru mojich známych zas práve okradli pri jednej z nespočetných pouličných zátaras maskovaní ľudia bez označenia. Dúfa, že jej poviem pár slov, niečo, čo ju upokojí. Nič mi neprichádza na um.

Dňa 1. mája 2004 vstúpilo Slovensko do EÚ, krátko nato som sa presťahoval z rakúskej vlasti na Slovensko. „Prečo?“ znie otázka, na ktorú musím odpovedať najčastejšie vo svojom živote.

Náhodou som zažil začiatok ukrajinského povstania. Už asi tridsiatykrát som prišiel do Kyjeva, a to práve v noci na 30. novembra, keď zvláštna polícia Berkut surovo rozohnala protestný tábor „Euromajdan“.

Ukrajina, Moldavsko, Gruzínsko. Tri východoeurópske krajiny, ktoré si cez víkend vo Vilniuse mali pripiť. Čakalo sa, že podpíšu asociačné dohody s Európskou úniou.

Keď si konečne aj Rómovia na Slovensku zvolili kráľa, romano thagaris ke Slovačiko, plný radosti som sa ponáhľal do Košíc. V hlave mi vírila otázka, či v skutočnosti aj Slováci netúžia po nejakom monarchovi, v ideálnom prípade hodne vzdialenom. Po 21 rokoch demokratického sebaurčenia sa už dá povedať, že miestny ľud, skrátka, nemá veľmi chuť si vládnuť. Volebná účasť pri voľbách do Európskeho parlamentu sa Slovensku dosiahla dokonca historický rekord – 16,96 percenta.

Vlastne chcem rozprávať len o tých nohaviciach. A preto som nútený naznačiť niečo o odcudzení medzi Veľkou Britániou a zvyškom EÚ.

Kým som v noci neprišiel do Batumi, nebola pre mňa autonómna gruzínska republika Adžarsko nič viac, ako príbeh malého diktátora Aslana Abašidzeho, ktorý tu do roku 2004 stál na čele honosného súkromnému režimu bez toho, aby formálne vyhlásil nezávislosť, ale s hraničnými kontrolami pri prechode na ostatné územie Gruzínska.

Dlho som nevedel, ako vnímať fakt, že mnohí Maďari v sebe nanovo objavujú svoj nevyjasnený ázijský pôvod. Predsa tu vedľa nás povstala z neeurópskeho jazyka do kníh zbláznená vysoká európska kultúra, no teraz sa tu stavajú miestne tabule v runovom písme, ľudové masy na festivaloch holdujú kultu „hunských“ alebo „turanských“ stepných jazdcov, a predseda vlády Viktor Orbán vyhlasuje: „Je mimoriadne dôležité pochopiť, ako fungujú systémy v Číne, Singapure, Turecku a Rusku. Liberálna demokracia je v koncoch.