Historička architektúry Henrieta Moravčíková tvrdí, že architektúrou je obklopená od rána do rána. V práci na ústave stavebníctva a architektúry, na fakulte architektúry, doma má muža architekta a aj na dovolenke spolu obzerajú architektúru. Ale nesťažuje sa, baví ju to.

Keď sme na konci deväťdesiatych rokov pripravovali monografiu o slovenskej architektúre 20. storočia, kolega Matúš Dulla kdesi objavil knihu komunistického prezidenta Zápotockého s názvom Po staru se žít nedá aj jeho zľudovenú verziu „Se starou se žít nedá“.

Keď sa človek prechádza uličkami popod Bratislavským hradom, nájde veľa pozoruhodných víl, ale dom, ktorý pre svoju rodinu postavil jeden z najvýznamnejších slovenských architektov, si človek ani poriadne nevšimne. Jeho krása je naozaj veľmi nenápadná

Rozhovor s editorom knižky Slávne vily Slovenska profesorom Matúšom Dullom.

Prvé vily na našom území postavili už pred vyše 1 700 rokmi. V stredoveku sa na tento typ bývania zabudlo. Skutočne prekvitať začali vily v prvej polovici 20. storočia, až kým nezačali vládnuť komunisti. Tí sa síce nasťahovali do víl, ale pre ľudí stavali paneláky. Až posledné dve desaťročia sa u nás opäť stavajú vily v pravom zmysle slova. Teda ako kvalitné a luxusné bývanie pre ľudí s dobrým vkusom a lepšími finančnými možnosťami.

Vo veku 89 rokov zomrel v piatok jeden z najvýznamnejších slovenských architektov druhej polovice 20. storočia Ferdinand Milučký. Posledná rozlúčka s ním bude vo štvrtok 1. augusta o 11:00 v bratislavskom Krematóriu.

Moderná slovenská architektúra, to nie sú len paneláky, obchodné centrá a opulentné vily zbohatlíkov. Za posledných 100 rokov tu vzniklo viacero pozoruhodných stavieb. V najbližších týždňoch vám predstavíme osem medzníkov modernej slovenskej architektúry.

„Potrebujem dobrého inžiniera architekta,“ – s takou myšlienkou chodil koncom dvadsiatych rokov osnovateľ slávy piešťanských kúpeľov Ľudovít Winter. Predsavzal si totiž, že aj z mosta, ktorý vedie na kúpeľný ostrov, spraví príťažlivý objekt.

Keď roku 1968 dokončili bratislavské krematórium, Dominik Tatarka o ňom napísal: „Toto všetko, stvárnené zákutie prírody, priestor, architektúra, má svoju prísnu zákonitosť, svoju čistotu. Je výrazom nesentimentálneho poňatia ľudského osudu. Je to stále, prírodné javisko kultu, ktoré má svoj jasný rituál: Odbočíš z cesty, zastaneš a odídeš.“

Architektúra je paradoxné umenie. Na jednej strane je najviditeľnejšie, pretože sa s ním stretávame na každom kroku, na druhej strane sa práve svojou všadeprítomnosťou stáva