Na zozname „pravdoláskarov“ mi medzi novinármi patrí veľmi čestné druhé miesto. Ťažko by som spomínal na moment, keď som s Václavom Klausom naposledy v niečom súhlasil. A pokiaľ ide o osobnosť druhého českého prezidenta, som toho názoru, že Klaus Českej republike neprospieva, ale škodí.

To mesto ma nikdy neprestane fascinovať. Keď som šiel platiť izbu vo svojom hoteli, mimochodom, kúsok od radnice v samom centre Gdanska, nedalo mi to, aby som sa nespýtal. Modro-biele dlaždičky so stredovekým výjavom obrovských plachetníc, kotviacich zopár metrov od námestia, vyzerali neuveriteľne. „Áno, tie sú pôvodné holandské, zo šestnásteho storočia,“ povedala mi recepčná z nášho hotela, ktorý niesol hrdý názov, čo sa dá preložiť ako Holandský dom.

V utorok popoludní sa v Prahe objavil sneh. Sibírsky vzduch, ktorý nakoniec dorazil koncom týždňa z Ruska, bol však ešte ďaleko, nad českou kotlinou sa tak rozkladala pochmúrna, no ešte celkom teplá jeseň. Kopu snehu dali na pražský Anděl, niekoľko sto metrov od našich čoraz viac spojených redakcií Lidových novín a MF DNES, priviezť ľudia zo spoločnosti Tatry Mountain Resorts, ktorá už niekoľko rokov obhospodaruje naše bývalé federálne vreckové veľhory. Vedľa hromady snehu bola aj kabínka najnovšej lanovky Funitel, ktorou sa po desiatkach rokov opäť prepoja všetky zjazdovky na Chopku, v tejto asi najlepšej slovenskej zjazdárskej lokalite.

Mám 47, v školstve však pôsobím „len“ sedem rokov, po predchádzajúcej, dvojnásobne dlhej, podnikateľskej skúsenosti. Dovoľujem si preto ponúknuť svoj osobitý pohľad na tému kvázi zvonku.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.



Najprv sa presadil ako úspešný človek v biznise. Zarobil, firma prosperovala, ale zrazu pocítil, že ho už podnikanie nenapĺňa. Dnes učí na základnej škole a je šťastný.
RNDr. Peter Paľaga.


Už na to zabúdame a patrí sa to pripomenúť. Pred dvadsiatimi rokmi, keď v Poľsku v tomto čase mali premiéra zo Solidarity a v Maďarsku zrušili socializmus v názve štátu a dokonca v bývalom východnom Nemecku sa niečo dialo, u nás v Česku sa nedialo nič. Alebo takmer nič.

Je úžasne. Modrá obloha, okolo až do nedohľadna vrcholy Álp, cez noc napadlo štvrť metra nového snehu, ktorý krásne vŕzga pod lyžami, na zdanlivo nekonečných zjazdovkách je zopár ľudí – niečo ako lyžiarsky sen. A to je, prosím, november.