Na základnej škole sme mali vyučovanie na zmeny. Cez veľkú prestávku na popoludňajšej zmene sme jedli olovrant, cez veľkú prestávku na dopoludňajšej zmene sme jedli desiatu. Desiata je teda obdoba olovrantu, je súčasťou kultúry stravovania v rôznych častiach sveta.

Ako dieťa som bol veľmi kľudný. Málo som hovoril, správal som sa „vyberane”. Sedel som pokojne, počúval dospelých, nevyrušoval. Preto ma naši často brali na rôzne návštevy. Hlavne popoludní, v čase olovrantu, v čase popoludňajšieho čaju.

Etnografi na Slovensku vydali množstvo monografií o rôznych vidieckych lokalitách Slovenska. Zozbierali údaje o práci, bývaní, stravovaní, potravinách a zvykoch pri stolovaní. Omnoho menej je v literatúre známe o každodennom živote a strave u obyvateľov miest na Slovensku.

Moji najbližší boli vzdelaní ľudia, potomkovia medzivojnových úradníkov, ktorí pochádzali z predprevratových vzdelaných uvedomelých slovenských rodín. Ale poznal som v horskej osade, kam sme často chodili, aj ľudí žijúcich v extrémnej biede, ktorí až do polovice 50. rokov neochutnali mäso.

Dlhý názov série článkov, ktorú práve začínate čítať, znie: Olovrant a iné obrázky zo života z doby pred postfaktuálnymi bublinami. Dlhý názov prvej časti znie: Olovrant do roku 1957 (vrátane) v byte na Dunajskej ulici v Bratislave.

Keď som bol dieťa, tak u nás doma a vlastne všade, kde som bol na olovrant, prestierali stôl, servírovali jedlo a nápoje a nakoniec všetko zo stola upratali ženy. Bola to ženská práca. Teraz sa to mení.