Môžeme sa pri dnešných globálnych skúškach doliehajúcich na slobodné zastupiteľské zriadenia ešte poučiť z minulosti? Môžeme na základe jej poznania ešte dnes, pri všetkých prevratných zmenách, vyvodiť nejaké zmysluplné, praktické postupy? Pozrime sa na to.

Tušenie, že v každom z nás je kus lotra, ba že človek ako taký trpí fatálnym sklonom k zlu, je veľmi stará téma. Nie je však žiadna náhoda, ak sa dnes znova vynára v nových podobách, v aktuálnych súvislostiach a s novou intenzitou.

Zhodnotiť prínosy tej-ktorej technologickej revolúcie sa dá najlepšie až vtedy, keď vidíme, ako sa jej vlastné výdobytky osvedčia v konfrontácii s tou nasledujúcou. Staré technológie spravidla nemiznú, nebývajú novými bezo zvyšku vystriedané.

Spravodlivosť môžeme chápať aj ako správnu mieru. V niečom teda evokuje mier; kým vojna je synonymom uplatnenia donucujúcej sily. To prvé sa zvykne chápať ako atribút moci, ktorá ctí zákony a práva. To druhé býva atribútom tyranie.

Ako spolu súvisia predstavy svetoobčianstva, svetovlády a dnešná chaotická svetová situácia? Nie, nejde o žiadny „akademický“ problém či intelektuálnu zábavku. Práve naša súčasnosť nás stavia pred túto súvislosť s novou naliehavosťou. Od jej správneho pochopenia závisí naozaj veľa.

Každá spoločnosť existuje vďaka dodržiavaniu istých pravidiel a návykov správania. Naša etika sa nám však môže stať pascou. Morálne myslenie a cítenie sa dá prekrútiť, falšovať, zneužiť na zlé účely.

Slobodná spoločnosť je viac než len množstvo jednotlivcov spravovaných štátom. Je to aj organicky rozrastené tkanivo komunikácie na najrôznejších úrovniach, samosprávnych štruktúr, mimovládnych organizácií, vzťahov dobrovoľnosti a svojpomoci. Skrátka: sebavedomá a spontánne fungujúca občianska spoločnosť.

Nie je to veselá správa, ale totalitné praktiky a ašpirujúci vodcovia sa vracajú. A nám by mohlo byť užitočné venovať pozornosť ich postupom voči „systému“ (môžeme to nazvať aj „starý režim“), ktorý chcú povaliť. Pravda, ak tieto lekcie ešte dokážeme čítať.

Chceme „vyhrať“ alebo len „ukončiť vojnu“? Tieto dva pojmy sa totiž miešajú v súvislosti s vojnou na Ukrajine, a nielen s ňou. To ešte nie je kritika. Viacznačné vyjadrovanie je v diplomacii prípustné, niekedy priamo potrebné. Čo však musí byť jasné nám, je naša predstava o tom, čo chceme dosiahnuť.

María Corina Machado (1967), dlhoročná vedúca osobnosť venezuelskej demokratickej politickej opozície a mimovládneho sektoru, perzekvovaná Chávezovým režimom a ohrozovaná na živote drogovými kartelmi, dostáva Nobelovu cenu mieru v chúlostivej, zamotanej a zaujímavej medzinárodnej situácii.