„Mne však, ktorý cítim, že jesť márne hľadať znalosť iných vecí, ak nepozná človek sám seba, páči sa mi nado všetko ostatné pozorovať len na človeku, ako znamenitá a ako úžasná je staviteľská a tvorčia činnosť najmúdrejšieho Boha, ktorý nezostrojil na tele nič planého, nič prebytočného, nič, čo by nebolo v najlepšom slede a poriadku.“

Na bratislavskom korze, na Michalskej ulici číslo 7, stojí honosný štvorpodlažný renesančný palác. Nedávna rekonštrukcia mu dala bielo-šedú fasádu a mohutný šedý kamenný portál. Za socializmu v nej sídlilo kníhkupectvo vydavateľstva Naše vojsko, dnes je tam značkový butik s dámskymi kabelkami. Tento palác, jeden z najkrajších na celom korze, poznajú Bratislavčania pod menom Segnerova kúria.

„Palác Pálfiovcov stojí na výnimočnom mieste, je vznešeného vzhľadu a je to stavba veľkolepá… Priečelie budovy je orientované na záhradu. Sály a komnaty nasledujú za sebou rad za radom. Východná časť budovy však nezaujme pozorovateľa iba svojimi rozmermi. Najviac sa mi páčila freska vo výklenku budovy, na ktorej zhora z terasy pozerajú na diváka ľudia, ktorí pôsobia celkom živým dojmom. Sály na pravej strane taktiež vyzdobili množstvom obrazov ľudí a zvierat.“

„Nerozvážny právnik ponížil celú šľachtu, vyššiu i nižšiu, či už je uzavretá hradbami mesta a či sa rozlieva hojne po celej župe. Všetci sme tu vraj len hostia, nájomníci zeme, poddaní, sluhovia, otroci, nevoľníci... Veď nešťastný osud Svätoplukov zbavil jeho biednych pozostalých slobody, olúpil ich o zlato, odsúdil k pluhu, poľným bránam, motyke, rýľu, čakanu, lopate, poskrýval ich medzi drsné vrchy, siahajúce k hraniciam Markomanov a Kvádov. Nad to trpí sa u nás takou nevedomosťou, že rozprávame len po slovensky.“

„Prišiel som včera večer do Nového Mesta nad Váhom, chvalabohu, v dobrom zdraví. Nádaždyovú som dal chytiť a teraz ju vezú do hradu. Ženy, ktoré mučili nevinné dievčatá, aj s mládencom, ktorý im pomáhal, poslal som hore (do Bytče), nech sú dobre strážení a uväznení, kým neprídem domov a kým nezasadne súd.“

„Juraj Turzo, oravský gróf, čo slávny bol vo svete, ale i palatín, zástupca kráľa v kráľovstve, zhynul predčasnou smrťou a teraz v takejto spočíva truhle. Jeho najväčšou starosťou boli poctivá zbožnosť a spravodlivosť a dobre vládcovi slúžiť, ba i v želanom mieri strážiť domáci kozub, poskytnúť pomoc dobrým a prísne vinníkov trestať.“

„Bože, požal toho smútku žalostného, co zlobiví lidé učinili sú mne, beze všej príčíny mej, zarmútili serdce mé, milost sú zrušili.“

„Ľud uhorský uvalil na nás ťarchu panovania. Uvedomujúc si svoju slabosť, trvali sme na tom, aby vláda inému oddaná bola. Konečne však privolili sme k tomu, lebo našou najhlavnejšou úlohou vždy bolo ochraňovať veci verejné a vieru kresťanskú voči Turkom.“

O tomto kráľovi hovorili súčasníci, že všetko na ňom bolo predčasné. Predčasne sa narodil, predčasne začal hovoriť, predčasne ho korunovali za kráľa, predčasne sa oženil, predčasne začal šedivieť a predčasne aj zomrel.

Meno autora najväčšieho gotického oltára v Európe poznáme len vďaka epitafu kamenára Martina Urbanovitza z roku 1621, ktorý sa pôvodne nachádzal na vonkajšej stene južnej predsiene Chrámu svätého Jakuba v Levoči.