Nikdy som nechápala, prečo sa ma stále novinári a moderátori pýtajú: „a cítite sa viac speváčka, alebo herečka?” Keď tú otázku počujem, nabehne mi husia koža a mám chuť otočiť sa na opätku a odísť. Ak vychádzam z toho, že médiá dávaju sviniam to, čo chcú žrať, tak potom je asi aj toto len jedna z mnohých zvláštnych vecí, ktorá ľudí zaujíma.

S t r a š n e p o m a l y sa píše na počítači, keď mám zmrznuté ruky. Písmenko za sekundu. Žiadna diakritika. A to sa nemám na čo sťažovať. Po roku (áno po roku!) som konečne na treku. A už tretí deň mám slzy v očiach, vždy ked idem popredu, predo mnou nik, iba hory a Boh. Ani som nevedela, ako mi to chýba. Nie šport, nie osemtisícovky. Ale maličkosti. Tie veľké popraskané líčka malých šerpských detí. Volám ich Šerpiatka.

Sedím pred nepálskou telkou, dávajú indické telenovely. Nepálka sediaca vedľa mňa, učiteľka našich sirôtok, sa dychtivo vžíva do deja a ja sa usmievam. Tento druh herectva by neprešiel nielen v Európe, ale ani v mexickej či argentínskej megatelevýrobe. V spodnej časti obrazovky idú akési reklamy vo forme rýchloidúcich tituliek, podobne ako výnimočné správy, zľava doprava. Odrazu zaregistrujem v tej rýchlosti známe slovo, ani si presne neuvedomujem, aké, len viem, že nepatrí do nepálskeho trelevízora. Zaostrím, slovo sa opakuje znova. Slovakia.

Keď som bola pred rokmi na Andamánskych ostrovoch, bola som svedkyňou najväčšej dezorganizácie, akú som si len vtedy, aj po rokoch cestovania po Ázii, vedela predstaviť. Nikto nemal predstavu, kedy pôjdu autobusy, lode, kedy bude elektrina zapnutá, koľko čo stojí, prosto nič. Samé dezinformácie a úsmevy domorodcov nad naším rozčarovaním. Po pár týždňoch som pristúpila na režim: Nasadnem do autobusu, pretože práve ide. Potom sa spýtam, kam ide. Kúpim si ryby, pretože práve sú. Večer asi nebudú.

Zobudila som sa, tak ako každé ráno, na ukrutný škrekot goanských vrán. Začínajú okolo ôsmej, pričom vrchol dosahujú okolo deviatej. Ľudia z chatiek na pláži vyliezajú o čosi skôr – v chatkách sa od pol deviatej nedá dýchať. Vrany a vzduch, dve veci, ktoré udržujú naše dni v zdravom a pravidelnom rytme. Ranné vstávanie rovná sa večerné zaspávanie. Rutina. Vyšla som na vykachličkovanú verandu pozdraviť naše kravy, ktoré sa večne ponevierajú na priedomí, ale namiesto nich mi zrak padol na zem.

„...hej ide to, super, ten biznis s antickými knihami, robí mi to 4 000 eurášov mesačne, fakt paráda. Konečne môžem cestovať, chodiť si na eurovíkendy so ženou...” vraví mi môj kamoš R. a ráta drobné, aby zaplatil účet presne. Presne na rupiu. Bez tringeltu. O týždeň neskôr, v inej reštaurácii, zaplatil o sto rupií menej a ušiel. Ja som sa vrátila a doplatila som to, aj s tringeltom.

Keď som prvýkrát zaregistrovala pojem maskot, bolo to v prípade smädného mnícha. Potom som si maskotov začala viac všímať. Obrovské zajace a medvede rozdávajúce letáky po uliciach, a v nich ťažko pracujúci brigádnici. Cez dierku na oči vidno, ako sa z nich leje pot. Deti sa s nimi fotia a brigádnici sú radi že sú nespoznateľní. Odporný job. Ako dieťa som si zaradila maskotov do kategórie ponižujúcich a trápnych elementov novej doby, ktorá prišla po osemdesiatom deviatom. Predtým som maskotov nevidela. Boli vôbec?

Konečne je ryba vo vode. Pláva si voľne medzi svojimi a dýcha vodný kyslík. Dorotka je v štúdiu. Po štyroch rokoch práce na všetkom len nie na hudbe, po 4 rokoch tápania, čo kde ako s kým, kedy, a najmä za čo, po celom tom čase písania textov v indických vlakoch a a studených himalájskych hoteloch a komponovania v tých málo voľných chvíľach medzi všetkými mojimi pohybmi medzi kontinentmi, krajinami, domovmi, prácami, kamarátmi a životmi. Stačí. Sadnúť si na riť, dokončiť motívy, dopísať refrény, nájsť kapelu, a spustiť Cubase.

Rikša nás vezie hrboľatou červenou zemou. Míňame miestne dedinky, vyziabnutých psov, malebné domčeky s malebnými ľuďmi, kŕdle detí v školských uniformách a mužov v lungi – tradičný odev v južnej Indii, ktorý tvorí kus látky omotaný okolo bedier. Stoja pred svojimi domami, žujú betel, občas si odpľuvnú a na zem dopadne asi štvrť litra červenej vody s rozžutou listovou kašou. Najnechutnejšia vec v Indii – horšia než všetky tie kravské hovná naokolo.

Ťažko to vysvetliť, ale strata niečoho cenného môže byť naozaj oslobodzujúca. Uvedomila som si to už dávnejšie, keď som rozdávala staré veci na oblečenie kamarátkam a sestre. Taký ten pocit čistoty a jednoduchosti, keď sa človek potom pozrie do skrine a má tam o tretinu menej vecí. Len tie najlepšie kúsky.Ten pocit som si vždy vysvetľovala tým, že ma asi baví zbavovať sa nepotrebného. Lebo keď mi šlohli mobil, určite som ho nemala. Cítila som sa stiesnená, akoby odtrhnutá od sveta, až kým som sa nedostala k ďalšiemu.