Dvadsiaty ôsmy október mám rád. Je to taký dobre umiestnený sviatok. Niekde v polovici času medzi letnými prázdninami a Vianocami. Dobre sa nám tá monarchia rozpadla. To so zamatovou revolúciou sme, žiaľ, čakali pridlho, keby to bolo takého tridsiateho apríla, tak by to boli krásne sviatočné dni.

Sedel som pri majáku a podrážky topánok mi olizovali vlny. Na obzore sa dvíhali vzdialené vrcholky hôr, predhorie Álp, a jazero okolo mňa akoby sa končilo až niekde za obzorom, kde sa v mojich snoch mohlo meniť na more.

Možno poznáte ten pocit. Prežili ste spolu dvadsať rokov, poznáte sa tak ako málokto a strašne by ste chceli, aby ten vzťah pekne pokračoval. No zakaždým, keď príde k novému stretnutiu, tak čím ďalej, tým väčšmi zisťujete, že tie stretnutia sú vlastne nanič, a hoci sa tomu zubami-nechtami bránite, čoraz častejšie musíte pritakať okoliu, ktoré hovorí, že je to strašné a nikdy to na nič nebude. A že všetok ten čas, ktorý vám to napĺňa, je strateným, ba trápnym časom.

Málo chýbalo a mohol som teraz písať tento zápisník v hotelovej internetovej kaviarni v egyptskej Hurghade a nielen nadávať nad anglickou klávesnicou, ale aj trnúť, či ešte pôjde internet – a trnúť vôbec. Málo chýbalo a namiesto na hory, keďže mi táto zima pripadá nepríjemne dlhá, mrazivá a nesympatická, mohol som odletieť niekam, kde je teplo, more a slnko.

Keď vyjde toto číslo .týždňa, bude po bieloruských voľbách a Alexander Lukašenko sa po štvrtý raz stane prezidentom. Už to, že sa dá takáto veta napísať niekoľko dní vopred, svedčí o tom, že Bielorusko má stále ďaleko k európskej krajine, medzi ktoré by ho mnoho Európanov, najmä v Poľsku, rado počítalo.

Sú to dve rôzne váhové kategórie. Pokiaľ ide o váhové, vedie rozhodne Bernd Posselt, šéf českých a moravských Nemcov, združených v organizácii, ktorá nesie v Česku nelichotivo znejúci názov Sudetonemecký landsmanschaft.

Bolo to jedno z veľkých rozhodnutí českého ministra obrany Alexandra Vondru, ministra, za ktorého by som dal ruku do ohňa, že nepremýšľa „čecháčkovsky“.

Pri niektorých veciach človeku napadne, že je vlastne zázrak, že ešte existujú. Že pretrvali tých dvadsať a viac rokov, čo si ich pamätáte, že sa z doby, keď bol problém mať pevnú telefónnu linku, internet neexistoval a mobily tiež nie, dokázali nerušene preniesť do druhého desaťročia nášho storočia. Že s nimi nič neurobilo ani rozdeľovanie štátov, ani ich pomalé spájanie v Európskej únii, ani Schengen, ani svetová hospodárska kríza a že aj ten pád eura by vydržali. Zázrak, o ktorom vám chcem napísať, sa volá Košičan.

Mám jednu takú kamarátku, ktorá je bohatšia než všetci moji ostatní priatelia dohromady. Na rozdiel od istého spolužiaka, ktorý sa do desiatky najbohatších Čechov pretuneloval, Táňa si svoje peniaze poctivo zarobila v počítačovom biznise, v ktorom sa dostala do svetovej extratriedy. A pritom ešte dokáže vymýšľať hry pre deti.

Som v Kišiňove. V hlavnom meste Moldavska, čo je, ako som musel pred odletom vysvetľovať babičke, taká malá krajina medzi Ukrajinou a Rumunskom. Nie je pri Čiernom mori, od toho ju delí zopár desiatok kilometrov pevniny, ale na pláže do Odesy je to z Kišiňova bližšie ako z Varšavy, nejakých dvesto kilometrov. Vzdialenosťou, nie časovou realitou.