Už ani neviem, čím začať z toho všetkého, čo vyvádza vládna moc. A už vôbec neviem, kde sa toto všetko skončí. Na každom kroku však vidím dvojaký meter.

Od začiatku letných prázdnin sa venujem téme ústavného leta, teda rozhodnutiam Ústavného súdu a možným podaniam v najbližšej dobe. A keďže tento letný príbeh pokračuje aj naďalej, nedá mi, aby som nepokračovala v jeho rozprávaní. Pekne sa nám to však zamotáva.

Vitajte v dobe postfaktickej! V dobe, keď slovenský vysoký štátny úradník a politik spochybňuje už aj to, že Zem je guľatá.

Svoj komentár vždy píšem na poslednú možnú chvíľu – v stredu poobede. Niežeby nebolo dovtedy o čom, ale nikdy neviem, čo sa ešte zomelie a chcem ho mať čo najaktuálnejší. To, že bude tou najaktuálnejšou informáciou postrelenie predsedu vlády, som si nikdy nepomyslela.

Slovensko sa pomaly otriasa z atentátu na premiéra Roberta Fica. Poďme sa pozrieť na to, čo sa udialo v priebehu týždňa po ňom a čo si z toho pre ďalší vývoj slovenskej politiky, demokracie a spoločnosti môžeme odniesť.

V kauze Mariána Magáta odsúdeného na šesť rokov väzenia za extrémistické trestné činy nastal včera zvrat.

Eurovoľby vyhrali takmer všetci. Teda aspoň podľa ich vyjadrení. Žiadne očakávané zmierenie nebude a začala sa (zrejme) posledná parlamentná schôdza pred letom, čo znamená ďalšie vládne valcovanie.

Posledné dni mám pocit, že sa nám náš polarizovaný svet, v ktorom sme sa už ako-tak naučili žiť, i keď nie veľmi dobre, sčasti mení, niektoré istoty však zostávajú.

Zdá sa, že ovládnutie médií nabralo uplynulý týždeň obrátky. Po Jane Krescanko Dibákovej z JOJ a Richardovi Dírerovi z TA3 si už politickú diskusnú reláciu – a je potrebné povedať, že tú najsledovanejšiu – zrejme nezamoderuje ani Michal Kovačič na Markíze.

Olympiáda je čas, keď má byť vo svete mier. Žiaľ, nie je. A mier ani pokoj nie sú ani na domácej politickej scéne. Práve naopak, pripomína Titanic.