Dňa 7. novembra je už 104. výročie začiatku udalostí, ktoré komunistické režimy pomenovali „Veľká októbrová socialistická revolúcia“. Ak túto príležitosť využijeme na pripomenutie istých vecí, reč nebude o uzavretej a irelevantnej minulosti.

Nemusíme vypočítavať štatistiky návštevnosti jednotlivých akcií. Najhlasnejšie – a svojím spôsobom najzrozumiteľnejšie – sa totiž prejavili tí, ktorí túžia po ceste späť.

O problémoch globálnej ekológie počúvame viac než kedykoľvek doteraz. Planetárny ekosystém je vraj na pokraji kolapsu alebo po ňom. „Diskusie“ na túto tému však príliš často pripomínajú paralelné monológy hluchých. A nezdá sa, že by to prekážalo ďalšiemu ničeniu životného prostredia.

Každý niečo chceme. A každý sa niečoho desíme. Niekedy sa treba pýtať, na čo z toho si treba dať väčší pozor; čomu z toho sa treba viac vyhýbať, aby sa to nestalo skutočnosťou. Najmä v istých situáciách.

Sloboda a zastupiteľská demokracia sú v poslednej dekáde a pol globálne v stagnácii a na ústupe. Pandémia tento trend prehlbuje a zviditeľňuje.

KĽDR je jeden z najťažšie sankcionovaných štátov na zemeguli. No jej režim napriek tomu prežíva, zbrojí, testuje nové druhy balistických rakiet, vyslovuje vyhrážky, predvádza silu, využíva rozkoly a tlejúce konflikty medzi veľmocami aj vo vnútri nich.

V uplynulých týždňoch svet znervóznel pri čínskych bojových tancoch okolo Taiwanu. V tom istom čase sa však v pozadí vynára ďalšia, u nás z času na čas zabúdaná, či takmer zabúdaná konfliktná línia – medzi Čínou a Indiou.

Spomienky na niekdajšiu studenú vojnu pozvoľna blednú a črtajúce sa obrysy novej môžu následne budiť dojem, že máme do činenia s niečím od základu novým, a že vedomosti či poučky z minulosti, dokonca nedávnej minulosti, tu už „nefungujú“. Stúpa tak pokušenie vyhlásiť všetku minulosť za irelevantnú. Odmietnu sa tak zdedené poznatky a skúsenosti, na ktoré je odkázaná každá rozumná politika, ktorou by sme mali vzniknutým problémom čeliť.

Zdá sa, že v našom končiacom sa roku pokračovalo nabúravanie istých ilúzií neskorej modernity o sebe samej. Ako ukazuje globálna pandémia, aj vysoko technologizovaná „znalostná“ spoločnosť dokáže byť pozoruhodne zaskočená hrozbou predstavovanou neporovnateľne nižšími formami života.

Najneskôr od 60. rokov zápasia teoretici modernizácie s javom, ktorý do niekdajších predpovedí nepasuje. Predstavy, že modernizácia sa rovná ústupu náboženstva z verejnej a vlastne aj súkromnej sféry, sa nenaplnili. Podobne sa nepotvrdila ani predstava, že modernizácia znamená „westernizáciu“ všetkých oblastí kultúry.