Oslavujem jubileum. Mama má 50-tku, ja sedím na lavičke pri bazéne, ktorý patrí vile, v záhrade na túto počesť prenajatej. Okolo behá malý biely psík Zoro a nič nechápe. Na bare sa drví ľad na mojito, na grile sa griluje mäso, z píp tečie pivo, na stole je prasa, teda, iba jeho časť, a ľudia sa pripekajú na silnom južanskom slnku.

Je to 350 km. Neexistuje vzdialenosť, ktorú by neprekonal futbalový fanatik, ktorý chce vidieť svoj tím. Tých 350 km je nič v porovnaní s cestou, ktorú o týždeň absolvujú slovenskí priaznivci, ochotní vidieť našu reprezentáciu na Majstrovstvách sveta v Južnej Afrike. Tristopäťdesiat kilometrov, takú vzdialenosť sme spolu s tromi tisíckami Slovákov absolvovali autom do Klangenfurtu, kde naša reprezentácia odohrala prípravný zápas s Kamerunom.

Okupácia Československa v roku 1968 viedla k tomu, čomu komunisti hovorili "normalizácia" a "Poučenie z krízového vývoja" v strane a spoločnosti.

Pred dvoma mesiacmi sme publikovali skutočnosti, na základe ktorých možno označiť najcitovanejšieho slovenského politológa a prorektora trnavskej Univerzity sv. Cyrila a Metoda Petra Horvátha za plagiátora a falšovateľa verejnej listiny. Napriek tomu Horváth naďalej komentuje dianie na slovenskej politickej scéne.

Umelec a inštitúcia k sebe nikdy veľmi nepasovali. Umenie vždy stojí v opozícii k oficiálnemu, vyskakuje, breše a hryzie ho do lýtka či do krku.

Hovorí, že celoživotne si pripadá ako niekto medzi. Vďaka presahom v tvorbe ho medzi seba celkom neprijali fotografi ani výtvarníci. Jeho však netrápi médium ani zaradenie, ale plynutie času.

S výtvarníkmi Svätoplukom Mikytom a Jaroslavom Vargom som sa prvý raz stretla v New Yorku.

„Na pódiu sa nechcem cítiť komfortne. Hrám stále na tých istých gitarách, s ktorými som kedysi začínal. Nič nemám na pódiu zariadené tak, aby som to mal na dosah ruky. Každým koncertom sa stále snažím prekonávať samého seba.