Pred očami nám beží zrýchlená normalizácia. To, čo bolo včera ešte nepredstaviteľné, je dnes smutnou realitou.

Aj úplný laik a neznaboh spozornie, keď sa ozve génius. Nikdy nezabudnem, ako som prvýkrát počula hrať Ďura Černého. 

Lekcia, ktorú nám v týchto dňoch udeľujú učitelia, je ohromujúca. Akoby sa pohli ľady. 

Nahrávame s kapelou album. Je to náš desiaty radový. Tentoraz po štyroch rokoch. Je to veľký sviatok. 

V otvorenej zámorskej spoločnosti existuje systém takzvanej „otvorenej adopcie“. Pre Stredoeurópana žijúceho v mentálne hermeticky uzatvorenej krajine je to vec šokantná.

To bolo vtedy posmeškov na náš účet, keď nám istá televízna celebrita ukradla pesničku a my sme sa ohradili. Akoby nám tým vzdal poklonu.

Posledný román Michela Houellebecqa, ktorý nedávno vyšiel v českom preklade pod názvom Podvolení, upriamil na seba pozornosť v súvislosti s atentátom na Charlie Hebdo.

To, čo žijeme, najlepšie vystihuje slovo paradox. Paradox je nepríjemný, protirečivý a výstižný. Niečo ako dobrý vtip. 

Kniha rozhovorov Pištu Vandala s Antonom Srholcom Bezdomovec z povolania je strhujúca. 

Keď som si prvýkrát vypočula, že existuje nadávka „pravdoláskař“ dosť ma to prekvapilo.