Sedeli sme u nás doma. Martin sa tlačil s ďalšími na gauči, s chuťou jedol dobroty, ktoré boli na stole. Bol sústredený, ale často sa usmieval. V najsilnejších momentoch šúchal nohami a od radosti takmer nadskakoval.

Texty venované významným ľuďom pri príležitosti ich životných jubileí sa ľahšie píšu, keď autori osobne poznajú tých, o ktorých píšu. Vtedy netreba nič fabulovať, prikrášľovať alebo nebodaj vymýšľať. Iba si treba dobre zaspomínať a na nič nezabudnúť.

Písal sa apríl 1965. Na pôde Vysokoškolského výboru ČSM na Filozofickej fakulte UK sa ako jeho nový člen zoznamujem s o polroka starším poslucháčom Katedry filozofie, pôvabne ráčkujúcim Martinom Bútorom. Dodatočne zisťujeme, že sme obaja približne v rovnakom čase navštevovali strednú školu P. Jilemnického v bratislavskom Starom Meste. Dosť na tom, že naše životné príbehy sa v tej chvíli osudovo pretli a ostávajú pevne do seba zakliesnené už desiatky rokov.

Martina Bútoru poznám šesťdesiat rokov. Keď som v roku 1964 začal študovať na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, Martin bol o tri ročníky vyššie a študoval iný odbor, ale veľmi rýchlo sme sa našli – spájal nás záujem o súčasné umenie. Naša literatúra, hudba, divadlo, výtvarné umenie, skrátka naša kultúra, najmä tá mladá, v tom čase odstraňovala nánosy stalinistického schematizmu, ktoré na nej zanechali päťdesiate roky.

Není obvyklé, aby jeden člověk obstál v tolika různých profesích, převlecích chtělo by se říci. Od vlivného novináře, terapeuta, sociologa, k revolucionáři, poradci prezidenta, řediteli think tanku, velvyslanci, prezidentském kandidátovi, prvotřídnímu politickému analytikovi i publicistovi, a v neposlední řadě i literátovi a dramatikovi. A nemůžeme nechat stranou množství knížek, studií, výzkumů a veřejných vystoupení, i kulturních a uměleckých projektů.

S Martinom som sa prvýkrát stretol ako študent (on si to asi nepamätá) koncom osemdesiatych rokov v budove Filozofickej fakulty UK na Šafárikovom námestí v posluchárni na piatom poschodí na seminári organizovanom neortodoxnými sociológmi z Katedry sociológie (pravdepodobne) Ivetou Radičovou, Soňou Szomolányiovou a Vladom Krivým.

Peter Zajac, Martin Bútora a ja sme sa politicky zasadili zato, aby 1. november 1990 bol Slovenskou národnou radou vyhlásený na Slovensku za štátny sviatok ako „Deň zmierenia – Pamiatka obetiam politického násilia“.

Rok 1989 je podnes annus mirabilis, rok zázrakov. Štvrtok 23. novembra, druhý deň mítingov na Námestí SNP, vystúpil Martin Bútora a povedal:

Martin Bútora je pre priateľov brániacich slobodu pevninou. Mierne podnebie tam praje ľuďom s odvahou k čestnosti, zasadeným za spoločný úspech, radujúcim sa z úspechu iných, aj ľuďom s citom pre poznanie a priaznivé skúsenosti ľudstva.

November 89 je kľúčovou udalosťou slovenských dejín. Fedor Gál je kľúčovou osobnosťou Novembra 89. Osobnosťou, ktorá sa pomerne rýchlo po revolúcii stala hlavným terčom kontrarevolučnej luzy. Bola to jedna z vecí, ktoré si on nevybral, on pred ňou len neuhol. Ako to zvykne robiť. Už osemdesiat rokov.