Už ako dieťa som bol poslucháč a som ním dodnes. V Prešove sme bývali v dome, na ktorom bol amplión. A z neho stále išla hudba – dychovky, Alexandrovovci, folklór – všetko okrem tanečnej hudby.
Keď som mal asi osem rokov, môj o sedem rokov starší brat doniesol domov nahrávku Louisa Armstronga. Povedal mi, že je to černoch, trubkár, a ak chcem hrať na trúbke, mám ho počúvať.
Mohol som mať šesť či sedem rokov. Žil som s maminkou, babkou a prababkou a niekto k nám doniesol krásnu čínsku harmoniku. Bola síce lacná, veľmi neladila, ale mala svôj pôvab.
Najprv boli Dano Salontay, Šina a ich pesničky. Potom Dlhé diely, ktoré sa nebadane zmenili na Longital. Desať rokov tejto pôvabnej kapely zhrnieme do desiatich (krátkych) dielov.
Keď mal 27 rokov povedali mu, že asi bude musieť skončiť s futbalom. Nakoniec vydržal až do tridsaťpäťky. Ako jeden z mála slovenských hráčov hral španielsku ligu. Nakoniec sa vrátil do Slovana a pomohol mu získať titul. Samo Slovák.
Medzibodrožie právom patrí do kategórie „terra incognita“. Rozprestiera sa v juhovýchodnom cípe Slovenska, na rovinatom území, ktoré bolo v minulosti často zaplavované. Dnes vysychá. Ochranári sa snažia zachrániť aspoň časť územia, kde hniezdi vzácne vtáctvo. Cestou z Afriky tu oddychujú aj žeriavy.
Podľa viacerých pamätníkov Slovensko doteraz nezažilo také zomknuté džezové trojdnie. Medzi 10. a 12. novembrom sme sa aspoň na chvíľu prirovnali k neďalekej Viedni.
Nedrukuje žiadnemu európskemu veľkoklubu, skôr má rád dedinskú ligu a zásadne drží palce outsiderom. Futbal sleduje neustále, no tvrdí, že sa z neho vytratil esprit časov minulých. Práve o nich napísal svoju prvú futbalovú knižku. Publicista Samo Marec.